V Santiagu de Chile sa prezident Gabriel Boric pred prezidentským palácom La Moneda postavil na čelo pochodu, ktorým si Čiľania pripomenuli tragické udalosti 11. septembra 1973. Nimi sa násilne prerušil mierový proces Salvadora Allendeho a jeho ľavicovej koalície Unidad Popular (Ľudová jednota) smerom k demokratickému socializmu. Tvárou čilskej vojenskej diktatúry sa až do konca studenej vojny stal generál Augusto Pinochet, dovtedy lojálny vrchný veliteľ čilskej armády, menovaný prezidentom Allendem.
Nie je veľa udalostí z Latinskej Ameriky, ktoré by s odstupom času nachádzali odozvu v západnom svete. Za uplynulých dvesto rokov od Monroeovej doktríny, ktorou USA vyhlásili protektorát nad celou západnou hemisférou, spomedzi nekonečných vojenských prevratov okrem čilských udalostí trvalo rezonuje len prevrat v Guatemale (1954) a kubánska revolúcia (1959). Ako sa blížilo okrúhle výročie, čilská emigrácia v Európe (najmä Švédsko, Francúzsko, Nemecko) a celá západná tlač opäť otvorili tému, ktorá ani po 50 rokoch od prevratu a 33 rokov od konca Pinochetovej diktatúry neprestáva znepokojovať svet.
V samotnom Čile, kde tisícky ľudí dodnes nevedia, kam sa podeli telá ich umučených príbuzných, sa až po polstoročí postavili pred spravodlivosť siedmi vrahovia Víctora Jaru, jedného z najslávnejších hlasov západnej pologule. Iróniou osudu sa v tom istom čase v jednom lese v anglickom Sussexe (píše Andy Beckett v denníku Guardian) zistilo, že stará vojenská helikoptéra slúžiaca na paintballový výcvik bola jedna z tých, ktoré pôvodne slúžili Pinochetovi na vyhadzovanie Allendeho prívržencov do oceánu. Zároveň sa zverejnilo, že boli oficiálne otvorené archívy CIA potvrdzujúce priamu spoluúčasť USA v prípravách likvidácie demokratických procesov v Čile a Latinskej Amerike. V spomenutých čriepkoch sa ukrýva mnohé z toho, prečo majú čilské udalosti taký živý dosah na súčasnosť.
Po maďarskom povstaní a vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa po Allendeho zvolení 4. septembra 1970 novou nádejou na demokratickú spoločnosť stalo Čile. Lenže tri roky Allendeho vlády a jeho reformy prekonávajúce priepastné rozdiely v sociálnej a hospodárskej štruktúre krajiny prebiehali v najtvrdšom čase studenej vojny.
Vtedajší minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger v rozhovore v roku 1999 priznal, že pred septembrom 1973 nemal potuchy o tom, kto je Pinochet. Naopak, hneď po Allendeho zvolení vyhlásil, že „Allendeho vláda bude obrovský problém pre všetky sily naklonené USA v Latinskej Amerike, a teda pre celý západný svet“, a že „by sme mali urobiť všetko preto, aby sme Čiľanov odsúdili na maximálnu núdzu“. Prezident Richard Nixon v záujme „likvidácie toho skurvysyna“ nariadil destabilizačné operácie, vedúce k čoraz väčším rozkolom čilskej spoločnosti – Pinochetova hviezdna chvíľa prišla až vtedy, keď už na ňu bolo všetko pripravené.
A potom je tu, samozrejme, oná helikoptéra v anglickom lese. Pripomína nám, že striktné politiky voľného trhu, ktoré po Pinochetovom „prínose demokracie do Čile“ (slovami Margaret Thatcherovej) zásadne ovplyvnili dnešnú príkro polarizovanú podobu sveta (vrátane Slovenska), si vyžadujú vysoko disciplinované obyvateľstvo, hoci za cenu desiatok tisícov ľudských životov. A všetko iné, len nikdy nie demokraciu.