Väčšina vlád únie prejavuje (minimálne rétoricky) politickú podporu prijatiu nových členov, kandidátsky status získali Ukrajina a Moldavsko, teoreticky môže nasledovať Gruzínsko. Lenže na zvládnutie rozširovacieho procesu treba viac ako len politickú vôľu. Popri reformách, ktoré musia urobiť kandidátske krajiny, sa na zmeny musí pripraviť aj Európska únia.
Rozširovanie únie malo vždy aj geopolitický aspekt, platí to aj teraz. Pre krajiny na východe Európy je integrácia ochranou pred vplyvom Ruska. Moskva im už nedokáže ponúknuť zaujímavú ekonomickú ani politickú alternatívu (a ako ukazuje prípad Arménska, ani bezpečnostnú), odmieta sa však vzdať imperiálnych ambícií. A tak ich presadzuje násilím a manipuláciami.
Aj zo strany EÚ má rozšírenie geopolitický význam: proces môže stabilizovať región východnej Európy, jeho potenciál zapojiť do hospodárskeho a politického posilnenia kontinentu. Ak by bolo Rusko demokratickou, mierovou krajinou, nové členské štáty na východnej hranici by mohli byť bránou k posilňovaniu vzájomnej spolupráce. No ak v Moskve vytrvá militantný, revizionistický režim, budú v prvom rade posilnením európskej obrany proti hrozbám z východu.
Podmienkou však je ich úspešná integrácia. Nejde len o to, aby sa Macedónsko, Srbsko, Ukrajina, Moldavsko a ďalší stali členmi EÚ. Ak majú využiť potenciál členstva, musia byť pripravené. Platí to aj na druhú stranu: pripravená musí byť EÚ. Ponaučenie si môžeme vziať z veľkej vlny rozširovania v rokoch 2004 a 2007: vstup dvanástich krajín úniu posilnil. No kvôli nedostatočnej reforme inštitúcií a politík priniesol aj viacero problémov. EÚ dnes ťažšie hľadá spoločné odpovede na krízy nie preto, že je väčšia, že sa na nich musí dohodnúť 27 a nie 15 krajín. Ale (aj) kvôli tomu, že rozhodovacie procesy, inštitúcie a politiky nedostatočne prispôsobila takémuto nárastu.
Predstavme si EÚ s tridsiatimi členmi vrátane veľkej krajiny, ako je Ukrajina. Udržanie pravidla jednomyseľnosti pri hlasovaniach v rade by ju urobilo nefunkčnou. Musíme prejsť na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou, nie len v oblasti zahraničnej politiky, ale aj ďalších, kde sa dnes vyžaduje jednomyseľnosť (napríklad dane).
Únia tiež potrebuje zásadnú reformu regionálnej a poľnohospodárskej politiky, vrátane omnoho prísnejšieho viazania platieb na plnenie európskeho záujmu a funkčné kontrolné mechanizmy. Potrebujeme väčší spoločný rozpočet, ktorý bude schopný financovať posilňovanie kohézie v širšej a rôznorodejšej únii. O to viac musíme zabezpečiť, aby európske peniaze nekončili vo vreckách politicky prepojených oligarchov – na Slovensku s tým máme vlastné skúsenosti.
Veľká reforma únie sa nedá stihnúť za niekoľko mesiacov. Vyžiada si niekoľko rokov, možno desaťročie. Ak chceme krajinám na Balkáne a na východe Európy ponúknuť hodnovernú európsku perspektívu, je najvyšší čas začať pracovať na uprataní vlastného domu.