Vysoká inflácia núti centrálne banky k zvyšovaniu úrokov v snahe aspoň trochu zmierniť znehodnocovanie úspor obyvateľstva odložených v bankách. Dlhodobé požiadavky odborov na zvýšenie platov a miezd sú brzdené argumentmi politikov a zástupcov podnikateľov o riziku cenovo-inflačnej špirály a zhoršovaniu konkurencieschopnosti ekonomík. Odbory v ČR a SR, ako aj v iných „nových“ členských krajinách únie majú veľmi obmedzené možnosti v presadzovaní lepšieho odmeňovania. Dôvodom je slabá odborová organizovanosť zamestnancov a všeobecné presvedčenie, že firmy si tak či tak dokážu presadiť to, čo vyhovuje práve im.
Vo viacerých vyspelých sociálnotrhových ekonomikách sa odbory vôbec nepotrebujú dohadovať o zvyšovaní minimálnych miezd, pretože tam na vysokej úrovni fungujú kolektívne zmluvy vyššieho stupňa na úrovni odvetví (u nás zväčša iba na úrovni podniku). Na úrovni odvetvia sa napríklad ľahšie dajú dohodnúť príplatky za prácu nadčas, prácu v noci a cez víkend. Reprezentanti podnikateľov u nás vypočítali, že opätovné nadviazanie týchto príplatkov na minimálnu mzdu bude stáť slovenské firmy ročne vyše 180 miliónov eur. Ich argumentovanie o ruinovaní pekárov, hotelierov by v Rakúsku bolo zbytočné, lebo na profesie s prevažným výkonom práce v nočných hodinách sa príplatky nevzťahujú. Iné je to vo firmách, kde pracovník odpracuje mimoriadnu zmenu cez víkend alebo v noci, lebo podnik má veľa objednávok. Vtedy má zamestnanec nárok na 25– až 50-percentný príplatok zo svojej skutočnej mzdy a nie almužny vypočítanej bulharskou konštantou.
Podľa zdrojov OECD v roku 2022 slovenský zamestnanec vytvoril za odpracovanú hodinu HDP vo výške 48 USD, jeho český kolega 43 USD a poľský 44 USD. Slovensko je na úrovni Slovinska, kde sú však oveľa vyššie platy a mzdy. To svedčí o tom, že náš zamestnanec je v porovnaní s uvedenými krajinami v odmeňovaní výrazne podhodnotený. Očakávať pozitívne zmeny je pravdepodobne iba zbytočná ilúzia, pretože vykorisťovanie zamestnancov je trvalou súčasťou našej spoločnosti.
Odbory v SR i ČR tlačia na rast minimálnych miezd, pretože drahota sa vďaka cválajúcemu rastu cien energií, služieb a potravín najviac odzrkadľuje v peňaženkách nízkopríjmových domácností. Po zohľadnení inflácie napriek rastu nominálnych miezd za dva roky bežná domácnosť zamestnanca schudobnela aspoň o 15 %.
Fungovanie firiem založených na pomerne cenovo výhodných energiách, surovinách a polotovaroch nakupovaných z Ruska a Ukrajiny, je až okrem drobných výnimiek minulosťou. Mnohé firmy nemajú jasno, ako tento obchodný model nahradiť, a východisko hľadajú v nábore zahraničnej pracovnej sily z krajín mimo EÚ, ktorá je ochotná zastávať pracovné miesta aj za minimálnu či podobnú mzdu. Ďalším východiskom je spoločenský tlak na znižovanie odvodového zaťaženia firiem aj za cenu toho, že poistenec bude ešte viac ako doteraz ukrátený na dôchodku alebo poskytovanej zdravotnej starostlivosti.