Prichádzajúci narúšajú podobu našej každodennosti a politici nás chcú chrániť lepšou kontrolou hraníc a nevpustením tých, ktorí prichádzajú bez dokladov. Doklady zaručia odlíšenie tých, ktorým musíme pomôcť, lebo v ich domovine je vojna, od tých, ku ktorým sa môžeme obrátiť chrbtom, lebo im život ničí len nedostatok obživy v spustošenej krajine.
Do politických rečí tentoraz nevstupujú mešity a strach z cudzej viery. Častejšie počúvame o zdravotných a hygienických rizikách. A tiež o obavách z vysokého počtu mladých mužov, na ktorých nedohliadajú mamy a manželky a ktorí bdejú či pospávajú kdekade na verejných priestranstvách či v súkromných záhradách. Miestni obyvatelia tlačia na starostov a primátorov, aby zaistili poriadok. A sú tu aj odpady, ktoré zostávajú po pasantoch na verejných priestranstvách. Je to položka, s ktorou v napätých rozpočtoch nerátali.
Predseda úradníckej vlády dobromyseľne vtipkoval, že jediným násilným činom súvisiacim s migráciou boli zatiaľ štuchance či bitka bývalých vládnych predstaviteľov. Obavy miestnych ľudí tým nerozptýlil. Aj medzi tvrdými politickými súpermi je však zhoda v tom, že cudzinci bez dokladov sú tu len prechodne. Že sa nechcú u nás usadiť a hľadať si prácu. To je taká samozrejmosť, že sa vybaví jednou vetou. Pre nešťastníkov či optimistov, ktorí očakávajú od Európy lepší život, je Slovensko len málo prívetivou zastávkou. „Usadenie sa tu“ je čistá chiméra, ak obciam chýbajú peniaze na triedenie a likvidáciu odpadov a už vôbec nemajú na stanové mestečká, hygienické zariadenia či zvyšovanie počtu hliadok mestských policajtov.
Naši politici považujú nehostinnosť Slovenska za komparatívnu výhodu, ktorá nás chráni pred náporom migrácie. A svorne ignorujú to, že v snahe utečencov či ekonomických odídencov použiť Slovensko len ako cestovnú trasu, by sme mohli vidieť príslovečný kus ľadovca nad hladinou. A mali by sme sa pozrieť pod hladinu.
Sčítanie obyvateľov, domov a bytov roku 2021 narátalo vyše 70-tisíc ľudí, ktorí nemajú žiadnu adresu a pošta im chodí na miestny či obecný úrad. Desaťtisíce ľudí žije v hanebných podmienkach. Z chatrčí a dolín sa bez práce nevedia pohnúť. Odsťahovať sa nemajú kam. V Bratislave sa medzi rokmi 2013 až 2022 nepostavil ani jeden obecný byt. O ľudí, ktorých raz za čas naverbujú na rôzne výkopové práce, tu nie je záujem.
Obce zo zákona nemajú povinnosť pomôcť prišelcom s bývaním a status utečenca vo vlastnej krajine nezískajú. Obce aj miestnym pomáhajú s prístreším len pri prírodných pohromách a požiaroch, a nie pri strate bývania „vlastným pričinením“ či väčšom počte detí, živoriacich v lepenkovom príbytku. Ľadovou tvárou Slovenska je masové bezdomovstvo skryté v ubytovniach, záhradkárskych búdach či dolinách ďaleko od Bratislavy.