Presne tak pôsobí motivačný slogan kampane Chcem tu zostať, ktorej zmyslom je mobilizovať najmä mladých ľudí k voľbám. Slogan mal aj podobu s preškrtnutým záporom „ne“ pred prvou osobou singuláru slovesa „chcieť“. Gramaticko-rétorický trik, nenápadne prízvukujúci katastrofickosť situácie, v ktorej sa Slovensko nachádza a z ktorej, ak nezvíťazí tzv. progresívny mestský hlas mladosti zoči-voči tzv. konzervatívnym, dedinským, v niektorých prípadoch fašistickým, silám, bude jediným riešením útek.
Útek kam? To sa už na podujatiach kampane nehovorí. Najmä dnes, keď je svet – kdeže len Európa – pod tlakom obrovských utečeneckých vĺn, by sme ťažko hľadali zem zasľúbenú túžiacu pojať čo len tisíce nespokojných obyvateľov Slovenska. Ľudí, čo budú ochotní robiť „pod úroveň a pod cenu“, bude vždy viac; a z pozícií cudzincami a technológiami čoraz väčšmi vytláčaná, nedocenená domáca pracujúca vrstva v službách, priemysle a poľnohospodárstve sa bude v dôsledku nespokojnosti radikalizovať (alebo utekať) všade.
Dôkazom nechže nám je napríklad Taliansko, ale aj Francúzsko či Španielsko, ktoré sa o chlp vyhli konzervatívno-fašistickým vládam, britský brexit, najnovšie povstania v strednej Afrike, ale aj voľby a radikálna situácia v USA, tesné voľby v Brazílii či najnovšie aj v Argentíne. I pojem „vyspelý Západ“ už jednoducho existuje viac v našej prednovembrovej imaginácii ako v realite. A ak je pre niekoho dôležitejší dôraz na otázky ľudsko-právne, mohol by možno zvážiť útek akurát tak na Kubu, kde rasizmus dávno nie je otázka a homosexuáli sa na základe referenda už druhým rokom smú sobášiť, ba si aj adoptovať deti.
Prosto, takto postavená kampaň je agresívna a manipulatívna. Vychádza z jednoduchej, a preto hlúpej paradigmy, podľa ktorej je Slovensko krajina „dezolátov“ inherentne vybavených fašistickou DNA, ovplyvnenou opovrhnutiahodným rurálnym pôvodom byzantskej proveniencie odmietajúcej modernosť – všeličo sa človek dozvie od niektorých mužov novembra či renomovaných sociológov na prechádzkach rajom sociálnych sietí. Človeku, mladému dvojnásobne, je jednoduchšie vysvetliť radikálne (niekedy skutočne fašistické) tendencie slovenskej spoločnosti údajne prirodzene menejcennou slovenskou podstatou.
V krajine, do ktorej ešte ani nedorazil pojem neoliberálny kapitalizmus, hoci je ním dôkladne obhryzená v zdravotníctve, sociálnej sfére, poľnohospodárstve i školstve, je zložité hovoriť o tom, že extrémizmus nepadá zo slovenskej višne, ale že je dlhodobým výsledkom politík, ktoré reformami bez problémov vyháňali o. i. slovenských zdravotníkov a zdravotníčky apod. do zahraničia, pretože ich predsa môžu nahradiť lacnejšími z ešte vzdialenejšieho východu, ako je náš.
Ak niečo naozaj spôsobuje fašizujúce tendencie, nie je to samotné volanie po tolerancii. Je ním volanie po selektívnej tolerancii za paralelného, vedomého, úmyselného rozkladu sociálnych istôt (predpokladu na to, aby človek chcel ostať doma), zo strany tých, ktorých „tolerantnosť“ je najhlučnejšia.