Napríklad pred pár rokmi som sa na daňovom úrade dozvedel, že som „fyzická osoba“. Dovtedy som to netušil. Právnická osoba som nemohol byť, lebo som bol ženatý, a „bezprávnu osobu“ systém vtedy vôbec neponúkal. Myslím, že sa to zachovalo dodnes.
Sám som sa viac menej vtedy považoval za skôr takú tú „virtuálnu osobu“, pretože som nikdy netrpel prebytkom peňazí a na daňový úrad som práve kvôli tomu vždy kráčal s istým ostychom. Vždy sa však ku mne správali nanajvýš demokraticky a bolo to iba raz do roka. Dnes je už iná doba a virtuálne osoby existujú celkom objektívne, nielen na základe subjektívneho pocitu. S jednou virtuálnou dievčinou si dokonca pravidelne telefonujem, teda vždy, keď mi vypadne televízia.
Volá sa Olívia, je mimoriadne láskavá a vždy sama od seba dá tento nepríjemný nedostatok do poriadku. Navyše mi ešte o tom pošle aj textové správy SMS. Preto sa o ňu veľmi bojím. Teda či ju nenahradia teraz už modernejšou umelou inteligenciou, ktorá, okrem nej, chce vraj definitívne poslať takpovediac „do kôpru“ aj vcelku dobre platených prefíkaných „ítečkárov“.
Iná škatuľka, do ktorej nepochybne často patrím, je, keď som z ničoho nič taký ten „klient“. Každého klienta vždy obklopuje akási mravná neistota. Je niečo ako kaktus, ktorý zavadzia na oných širokých holých pláňach nezáujmu a neochoty. Osobné skúsenosti ma časom priviedli k tomu, že cieľom všetkých inštitúcií, ktoré majú alebo aspoň rozlišujú nejakých klientov, je s týmito nešťastníkmi hlboko premyslene a čo najrýchlejšie vybabrať.
Počas tisícročí vývoja ľudskej spoločnosti sa aj vzťah ku klientom viac menej zmenil – z vizuálneho na zvukový. Napríklad rímsky vojvodca Gaius Iulius Caesar po stretnutí so svojimi klientmi, ktorých najčastejšie nechal rozsekať na fašírky alebo aspoň uvrhnúť do otroctva, vraj povedal: „Prišiel som, videl som, zvíťazil som!“ No dnešný „klientofób“ sa už vyjadruje úplne inak: „Tak som ho niekam poslal, že až zahučalo!“
Nadmieru zaujímavý je v tomto smere úmysel sústreďovať klientov na jedno miesto, na ktorom si potom môžu „nevybaviť“ všetko to, čo by si inak mohli chcieť vybaviť. Vôbec to nie je márne a opäť ide o hlboko premyslený systém, ktorý ohromuje svojou dokonalosťou. Len je oproti predchádzajúcim oveľa menej osobný a úplne mlčanlivý.
Zašiel som do takého klientskeho centra pred pár dňami vymeniť si vodičský preukaz, lebo ten, ktorý mám, je už značne ružový. Mal som pri sebe aj potvrdenie od lekára. Teda, že som dostatočne starý. Pamätám si, že to mi vždy neverili, napríklad keď som mladší chcel ísť na film, v ktorom sa protagonisti bozkávajú. Elektrický systém časeniek mi oznámil, že všetok priestor na „výmenu“ je už obsadený. Bez odvolania! Nad klientmi sa zavrela voda. Sú, akoby neboli. Mám si vraj nájsť iný deň! Iba taxikár ma čakal s víťazným úsmevom: „Hneď som vedel, že sa tam dlho nezdržíte! Viete, tak je to tu každé ráno!“