Kennedy si uvedomoval, že nespokojné masy na niekoľkých kontinentoch nebude možné donekonečna udržiavať brachiálnou silou. V Afrike i v Ázii vrcholili dekolonizačné zápasy a v Latinskej Amerike Kuba ukázala, že zásadu Theodora Roosevelta, podľa ktorej bolo dovolené „vraždiť domorodcov v mene našej civilizácie“ bez ohľadu na výšku ceny, bude stále ťažšie napĺňať. Národnooslobodzovacie boje, ktoré sa v kontexte studenej vojny zvyčajne označovali ako „hrozba komunizmu“, sa najmä po páde železnej opony začali nazývať aktuálnejším termínom „hrozba tretieho sveta“ a ich proponenti ako teroristi.
Keď Madelaine Albrightová po vojne v Perzskom zálive vyhodnotila pol milióna zavraždených irackých detí ako cenu, ktorú sa oplatilo zaplatiť v boji za „našu slobodu“, dobre tým vystihla, že práve otázka globálneho juhu a hlboko zakoreneného euroatlantického rasizmu bude po vychýlení vzťahu Západ -Východ rozhodujúcim momentom v definovaní budúcnosti tzv. západnej civilizácie.
Zápasy za „národné sebaurčenie“ globálneho juhu, respektíve tretieho sveta, mali v 20. storočí mnohé podoby – od prevažne neúspešných mierových stratégií po nekonečné varianty ozbrojeného boja napospol definovaných ako „teroristické“.
Je však užitočné všimnúť si, že viac ako o zachovanie národných hraníc (ktoré boli tak či onak len výsledkom európskych konštruktov) išlo prakticky vždy o odboj ľudí, deklamujúcich vzťah ku svojej pôde, ľudí búriacich sa proti jej zaberaniu a vyháňaniu prichádzajúcimi kolonistami; ľudí odmietajúcich prijať diskurz progresu, podľa ktorého sú ich životy menej hodnotné, zaostalejšie a zbytočnejšie. Tragédia európskeho holokaustu sa ich bytostne nedotýkala, pre nich – tak, ako to vyjadril Zygmunt Bauman, to bol len jeden z logických výsledkov modernosti, toľkokrát predtým odskúšaný medzi miliónmi bezmenných vysídlených, obetovaných pre vyššie civilizačné zámery.
Ako dešifrovali autori dekolonizačných filozofií (Frantz Fanon: Vyhnanci tejto zeme, Les damnés de la Terre, 1961), holokaust pre Európanov nebol taký šokujúci preto, že sa vôbec stal. Šokujúci bol preto, že sa stal v Európe a Európanom.
Palestínsko-izraelský konflikt je istým spôsobom syntézou polarity medzi Západom a Východom, dôsledok exportu povojnových európskych vízií na Blízky východ. Do toho však vstupuje ešte ďalšia, komplexná a očividne ďalej neodsúvateľná realita: vzťahy medzi tzv. vyspelým a tzv. tretím svetom, paternalistický vzťah európskeho kolonizátora ku kolonizovanému, ktorý Edward Said označil pojmom orientalizmus.
Gaza so zvyškami Palestínčanov zo všetkého najviac pripomína sociálnu tragédiu indiánskych rezervácií amerického kontinentu; je obrazom hlboko vžitého dvojakého metra na posudzovanie ľudskosti aj ľudskej dôstojnosti. Kennedy sa pred viac ako 60 rokmi vo svojich slovách nemýlil.