Žijeme v období bezprecedentných polykríz. A neistota dokázateľne podporuje vieru v rôzne konšpiračné teórie. Keď sa rúca naša ilúzia o neotrasiteľnom poriadku vlastných životov, tak je pochopiteľné, že potrebujeme vedieť prečo. Dôvody a vzorce potom neraz vidíme aj tam, kde nie sú. Na Slovensku je zároveň značne prítomné presvedčenie, že za naše strasti a trápenia môže niekto iný. Vnímame sa ako obeť cudzích mocných, ktorí s nami zametajú a zotročujú nás.
Vo svetle týchto faktorov tak nie je až také prekvapivé, že mnohí inklinujeme k hľadaniu vinníkov, ktorí v zákulisiach ťahajú za nitky. Zhmotniť ich už je len záverečnou čerešničkou na torte. V minulosti to boli Židia či buržoázni triedni nepriatelia. Dnes sú to najmä mimovládky a médiá. Stačí, že je to niečo iné, cudzie, prezentujúce odlišné názory. A „protislovenské prostitútky“ sú na svete.
Vytváranie (fiktívnych) nepriateľov je odvekou a efektívnou stratégiou mnohých politikov s vlažným vzťahom k demokratickým princípom. Maľovaním čertov na stenu vyvolávajú strach, živia pocity obete a tým mobilizujú svojich podporovateľov. Vábivý manuál je na stole.
Zároveň však neplatí, že kritika je neoprávnená. Všetci sme nedokonalými a omylnými ľuďmi. Médiá sú neraz aktivistickejšie, ako by mali a mimovládne organizácie často zlyhávajú v efektívnej komunikácii toho, čo vlastne robia. No základom slobodnej spoločnosti je právo vyjadriť sa a rešpektovať „druhý breh rieky“.
Demokracia je nástrojom kolektívnej nápravy chýb. Bez slobodnej verejnej diskusie to však nejde. Len prostredníctvom nej vieme pomenovať problémy a hľadať riešenia. V opačnom prípade stagnujeme a prešľapujeme na mieste.
Z vyjadrení predstaviteľov budúcej koalície sa to, žiaľ, javí tak, že sa púšťame opačným smerom. Smerom k stigmatizácii a šikane názorových oponentov. A to je cesta do antidemokratického pekla. Po príklady nemusíme ísť ďaleko – okúsili sme to na vlastnej koži za posledné roky. Urýchlené a nedomyslené reakcie na pandémiu či vojnu na Ukrajine nám ukázali, ako by sa to robiť nemalo. Ukázali nám, že nedostatok dialógu, vyváženosti, rešpektu a bezbrehé vypínanie webov plodí len väčšiu neistotu, frustráciu a nenávisť.
Vieme, čoho sa vyvarovať. Naozaj je tak túžba po pomste lepšia než podpora princípov, ktoré sme presadzovali? Je skutočne boj proti mimovládkam a médiám v súlade s našimi požiadavkami férovej a otvorenej diskusie? Môžeme volať po slobode prejavu a zároveň podporovať šikanovanie či umlčiavanie tých, s ktorými nesúhlasíme?
Slovensko čaká náročné obdobie – krízy s novou vládou nevymizli. Prvým krokom by teda malo byť riešenie problémov, na ktorých sa zhodneme, že sú vážne. A nie prehlbovanie konfliktu medzi rozhádanými tábormi. Nedémonizujme, ale diskutujme. Slušne, vecne a fér.