Tu a tam sa v médiách síce mihne tieň niektorého bývalého ministra, ktorý zúfalo radí novej vláde, čo má urobiť, ale najčastejšie aj vo svojom rozhodnom vystupovaní už dnes pripomína iba akúsi skľúčenú molekulu CO2, nad ktorou by sa istotne zľutovalo aj nekompromisné srdce diskrétne zabúdanej Grety Thunbergovej.
Rozhodné vystúpenia súčasnej opozície sa najčastejšie menia na frašku vďaka opatreniam, rôznym reguláciám a zmenám, ktorými ona sama popremieňala už minulý vládny systém na dobre naolejovaný stroj, do ktorého stačí iba postupne vkladať jednotlivé položky.
Pozorujeme a počúvame najčastejšie práve také debaty, v ktorých nejde o hľadanie nejakých nových východísk, ale viac iba o zabúdanie.
Opozícia si tak odnáša na vlastných pleciach všetky pôvodné vlastné personálne „úľavy“ a akoby z ničoho nič tak zbiera svojich ošarpaných nominantov z temných zastrčených kútov, kam ich dnes neodvratne usádza jej vlastné pôvodné úsilie. Nuž vyslovuje nedôveru, chystá sa odvolávať, vyslovuje hlbokomyseľné tézy o kultúrnosti a nekultúrnosti, aby s hrôzou zisťovala, že najviac nevraživosťou skrútená tvár je jej vlastná. Je vyzývaná k akémusi prebudeniu na miestach, kde koncepčne celkom odumrela. Veď napokon kvôli tomu k predčasným parlamentným voľbám i prišlo.
Ich výsledky sú v najväčšej miere dôsledkami jej nepremyslenej politiky v nedávnych dňoch. Ale aj hluchoty, slepoty, nezriedka i otvorenej nevraživosti voči obyvateľom, ktorí jej ešte pred pár chvíľami nestáli azda ani za povšimnutie. Tam, kde príliš často zaspával zdravý rozum, je dnes už skutočne nemožné hľadať genialitu. Bolo toho veľa a trvalo to pridlho. Veď už i samotná cesta k oným voľbám sa umelo natiahla natoľko, až všetkým drsným moralistickým skalám spoľahlivo obrúsila hrany. Čo už dnes s nimi?
Pozorujeme a počúvame najčastejšie práve také debaty, v ktorých nejde o hľadanie nejakých nových východísk, ale viac iba o zabúdanie. Túžba po zabudnutí akoby dnes už prekvapovala iba bezbrehou horúčkovitou nedočkavosťou. Z hmly ešte vlastne ani nezačali vystupovať spomienky, ale trčí z nej iba divá včerajšia bolesť. Plná bezmocnosti. Často i poníženia. Kedy by mohlo byť menej strachu? Ako to prerušiť? Nie! Ten súčasný vývoj nie je ani tragický, ani komický. Ale to neznamená, že nie je v mnohých ohľadoch ešte stále smutný.
Nečakáme na zmeny, ktoré nás pozdvihnú. Chceli by sme však už tie, ktoré liečia. Budeme mať dosť síl, aby sme sa poučili z údelu mudrca, ktorému sa smiali, že padol do blata, keď počas chôdze hľadal nad horizontom hviezdy? Čo budeme mať napokon v dušiach my – onú zafúľanú prítomnosť, alebo jasné svetlo dnes ešte bludných hviezd? Nebolo by múdrejšie podeliť sa o jedno i druhé v tejto neopakovateľnej skúsenosti?
Azda vtedy budeme na správnej ceste, keď budeme mať odvahu na vlastné otázky. Lebo bez nich by sme mohli byť iba večne zúfalou odpoveďou.