Čína, na rozdiel od Ruska, nie je krajinou s prevažne extraktívnou ekonomikou. Má vlastných silných výrobcov – hardvéru, elektromobilov, veterných turbín, batérií, solárnych článkov – viac než schopných konkurovať na globálnych trhoch. A ako ukazuje nedávny prípad čínskych obmedzení na vývoz grafitu, ak si má Peking vybrať medzi medzinárodným obchodom a uprednostnením domácich producentov, výsledok je jasný.
Postavenie Európy má posilniť nová legislatíva, podľa ktorej by desať percent každej kriticky dôležitej nerastnej suroviny malo pochádzať z domácej ťažby, 15 % z recyklácie a 40 % ročnej potreby by sa malo spracovať priamo v EÚ. Okrem toho, pri žiadnej z nich by viac ako 65 % potreby nemalo pochádzať z jednej krajiny.
Plán má politickú (a ekonomickú) logiku. Aj veľké environmentálne riziká. Bez výrazných zmien v technológiách bude výrazné posilnenie domácej ťažby sprevádzané zhoršením životného prostredia, najmä v prípade povrchových baní. Hľadanie alternatívnych dovozcov prináša environmentálne riziká v iných častiach sveta – odlesňovanie, stratu poľnohospodárskej pôdy, znečistenie vôd…
Stále častejšie sa hovorí o ďalšej možnosti. Veľké zásoby vzácnych nerastných surovín sú hlboko na morskom dne. Má to jasné výhody: nemusíme presviedčať obyvateľov severného Portugalska, aby súhlasili s rozšírením povrchových baní na lítium. Nemusí nás trápiť detská a otrocká práca pri ťažbe v Kongu. Nerasty dokážeme získať vysatím dna oceánov.
Prvým problémom je, že takáto ťažba je katastrofou pre hlbokooceánsky život. Po nej ostáva na dne oceánov mŕtva púšť, obnova života v studených a chladných podmienkach trvá miléniá. O deväťdesiatich percentách z tohto života nevieme vôbec nič. Transparentné ryby s podivuhodnými zmyslovými orgánmi nedokážu vyvolať takú mieru empatie ako orangutany či pandy, to však neznamená, že majú z ekosystémového hľadiska nižšiu hodnotu.
Samozrejme, ťažko predpokladať, že ekonomický záujem ustúpi ekocentrickým argumentom. No je tu ešte jeden problém: oceány a sedimenty na ich dne sú obrovským skladiskom skleníkových plynov. Zároveň sú extrémne krehkým ekosystémom. Brutálne narušenie spôsobené hlbokomorskou ťažbou ich môže uvoľniť do atmosféry. Nevieme to presne, pretože o tejto časti planéty máme veľmi málo informácií. No riziko treba brať vážne, nebude žiaden „opravný termín“.
V roku 2019 antropológ Jason Hickel odhadol, že na dekarbonizáciu globálnej ekonomiky bude teba 34 miliónov ton medi, 40 miliónov ton olova, 50 miliónov ton zinku, 162 miliónov ton hliníka a 4,8 miliardy ton železa. Nehovoriac o kobalte, lítiu, titáne, vzácnych zeminách.
Potrebujeme zastaviť produkciu skleníkových plynov človekom. Boj s klimatickou zmenou sa však môže stať dôvodom na ďalšie drancovanie prírodných zdrojov. „Zelená“ ekonomika tak nebude o nič viac environmentálne udržateľná ako „fosílna“.