Podľa Environmentálneho programu OSN ak všetky krajiny splnia sľúbené škrty emisií, vrátane tých, ktoré rozvojový svet podmienil získaním finančnej a technickej pomoci, priemerná teplota narastie o dva a pol stupňa.
To je veľmi zlý scenár, skutočnosť môže byť ešte horšia. Peniaze sľúbené rozvojovým krajinám prichádzajú pomaly a nedostatočne. Hoci mnoho veľkých ekonomík sľúbilo smerovanie k uhlíkovej neutralite, OSN upozorňuje, že producenti ropy plánujú expanziu ťažby, ktorá viac ako dvojnásobne prekročí dostupný uhlíkový rozpočet. Rozširovanie ťažby by sa nedialo bez toho, aby neverili, že po rope a zemnom plyne bude dostatočný dopyt.
Rekordérom v plánoch rozšíriť ťažbu je štátna ropná firma Spojených arabských emirátov, krajiny hostiacej tohtoročný klimatický summit. Mimochodom, jej výkonný riaditeľ bude klimatickej konferencii predsedať.
Šance na zastavenie či aspoň výrazné spomalenie tohto behu v ústrety katastrofe sú malé. Ak by sme s obmedzovaním emisií začali v roku 2000, na obmedzenie oteplenia planéty o 1,5 stupňa Celzia by stačilo ich ročné zníženie o tri percentá. Dnes to musí byť osemnásť percent – za predpokladu, že nenájdeme spôsob, ako masívne pohltiť CO2 z atmosféry a uložiť ho. Čo je nepravdepodobné.
Brzdou efektívneho boja s klimatickou zmenou nie je nedostatok technológií, ale nedostatočný záujem. Organizácia Oxfam v spolupráci so Štokholmským environmentálnym inštitútom a denníkom Guardian vypočítala, že v roku 2019 vytvorilo najbohatšie percento ľudstva rovnaké množstvo emisií ako najchudobnejších 66 percent.
Životy najbohatšieho percenta – ľudí s ročnými príjmami nad 130-tisíc eur – sú v podstate izolované od negatívnych dôsledkov klimatických zmien. Tie dopadajú najmä na najchudobnejších: horúčavy, nedostatok vody, hlad v dôsledku zničenej úrody, rozsiahle požiare… Podľa OSN pripadá 91 percent úmrtí spôsobených extrémnym počasím na rozvojové krajiny.
Superbohatí majú malý záujem na radikálnom znižovaní emisií. Obmedzilo by ich luxusný životný štýl a mohlo by obmedziť príjmy, často spojené s drancovaním prírodných zdrojov. Vďaka veľkému ekonomickému a politickému vplyvu, disproporčnej možnosti ovplyvňovať verejnú mienku cez médiá, siete či kampane, vrátane šírenia dezinformácií, dokážu limitovať snahy o dekarbonizáciu a presunúť jej náklady na plecia iných.
Možno dúfajú, že sa pred dôsledkami klimatickej katastrofy skryjú v strážených bunkroch či budú kolonizovať blízky vesmír. Zvyšným 99 percentám ostane čoraz nehostinnejšia planéta.