A tak som v Paríži, bývam pri Pont Marie v Cité des Arts a nakúkam z okna Francúzom do kastrólov. Jeseň je veľmi neporiadna žena! Tu si zabudne rukavice, tam hodí šál, tam jej visia pančucháče, na stole nechá rúž, do hrnčeka hodí náušnice, nezatvorí parfum, neočistí kefu od vlasov… Nič jej nie je sväté a neuhne ani pred Parížom. Navyše stále rumázga. (Prší, odkedy som sem prišla.)
Paríž je skrátka trochu krásna hysterka. Napokon sa s ňou vždy dá dohodnúť. Len musíte zvoliť správny jazyk. Ale ktorý je to? V Paríži žije okolo 500 000 imigrantov, skoro 400 000 cudzincov, dvadsať percent z celkovej populácie sú prisťahovalci, zastúpených je tu stodesať národností, štyria z desiatich sú cudzinci… (Potkanov je vraj v Paríži dvakrát toľko ako obyvateľov Paríža a Marseille dohromady! Je tam toho, zasmiali sa v metre parížske ploštice!)
Blíži sa zima. Imigranti bývajú priamo v meste. Všade, kde je teplo, bývajú. Aj tu, v Cité. Prídu večer a rozkladajú si stany. Takmer pod každou väčšou budovou, čo zohrieva. Medzi nami a nimi je len tehlový múr. Obkrúžia vetráky pri obchodných domoch, rozložia sa v podchodoch, popri úradoch, nákupných centrách, večer je Paríž ako veľká spálňa. Stanov je toľko, že zavše ráno to vyzerá ako farebné a živé mesto v meste.
Šťastie majú tí, čo majú stan! Medzi nimi totiž vystrájajú na kartónoch parížski clochardi, bezdomovci, no začula som aj poľštinu a rozmýšľala, o čo je lepšie byť bezdomovcom tu v Paríži alebo trebárs v Krakove… Z toho ako sa Parížania k imigrantom správajú a ako im pomáhajú, viem si predstaviť, o čo je im lepšie tu ako trebárs v okolí Bratislavy. My sme imigrantov nechceli žiadnych, ešte tak troch, hoci u nás žiaden nechcel zostať, a teraz sme na to doplatili…
Už na základných školách tu chodia malí školáci v rámci vyučovania pomáhať organizáciám, ktoré sa o imigrantov starajú. Roznášať zdravotné pomôcky, jedlo, deky… Odmalička sa učia vnímať aj iný svet ako pochybný svet internetu a sociálnych sietí, bezvýznamných násilných filmov, plný zbytočných a nezmyselných vojen, odmalička im vštepujú, že budúcnosť a solidarita, nádej a úcta k ostatným ľuďom, prírode, ku všetkému živému aj mŕtvemu sa nedajú a nemajú oddeľovať…
Práva cudzincov sú tu samozrejmejšie. Cudzinci, Rómovia, ženy a LGBTI+ nie sú vo Francúzsku považovaní za druhotriedne obyvateľstvo, zbavení práv, ponechaní na svojvôľu zamestnávateľov alebo administratívu moci. No prosím! A to som chcela hovoriť o knihách na brehu Seiny a prezidentovi, pre ktorého je čítanie hlavným záväzkom, ktorý vyzýva na mobilizáciu učiteľov, knihovníkov, kníhkupcov, vydavateľov, spisovateľov, hercov, rečníkov, ktorý chce čítanie vrátiť do centra záujmu. Neviem prečo, ale mám pocit, že tie veci spolu dáko súvisia.