Podobnosť Wildersovej predvolebnej rétoriky s krajnou pravicou a populistami inde v Európe nie je náhodná. Koniec koncov Slovensko s tým má čerstvú skúsenosť. A podobne ako u nás, zástupné témy a predhadzovanie obetných baránkov politicky účinkovalo. Koniec koncov získať moc z kraja politického spektra, v prostredí krízy a širokej nespokojnosti, nie je až také zložité. Hrošiu kožu a plechovú tvár potrebujete viac než geniálny rozum. O to ťažšie je potom s takýmto programom vládnuť.
Ak chce byť Geert Wilders pri moci, niektorých sľubov sa musí vzdať. A nebude s tým mať problém. Naznačil to už pred voľbami: netrvá na organizovaní referenda o vystúpení krajiny z EÚ, neplánuje zatvárať mešity. V ďalších oblastiach bude musieť striedať tvrdé reči s pragmatickejším prístupom. Závisí aj od toho, či si vyberie priamy podiel na moci, alebo mu bude stačiť miesto v pozadí.
V oboch prípadoch bude zostavovanie vládnej koalície zložité, nie však nemožné. Dohadovanie môže trvať mesiace, no nebude to nič výnimočné: tvorba vlády v Holandsku trvá priemerne 90 dní, rekordné rokovania v roku 2017 sa natiahli na 225 dní. Potenciálnym partnerom môže nakoniec byť pravicovo-populistický Nový sociálny kontrakt, prípadne aj liberáli bývalého premiéra Rutteho – najmä ak by sa Wilders nestal premiérom.
Pred „holandským Trumpom“ sú tak dve možnosti. Ak sa stane premiérom (alebo si vezme inú dôležitú pozíciu vo vláde), bude mať väčší politický vplyv. Ale aj väčšiu zodpovednosť za výsledky. Podobne ako talianska premiérka Meloniová, v zásade sa zaradí do mainstreamu európskej politiky. Rétorické výpady voči imigrantom nedokážu zastrieť fakt, že krajina hranice zavrieť nemôže. A xenofóbne reči sociálne problémy nevyriešia.
Haag dokáže skomplikovať prijímanie nových environmentálnych opatrení v EÚ, no už prijaté zvrátiť nemôže. A hoci je Wilders známy proruskými postojmi, ak sa Holandsko nechce ocitnúť v jednom košiari s Orbánom (čo pravdepodobne nechce), politiku EÚ a NATO zásadne neovplyvní.
Pre Wildersa tak môže byť zaujímavejšie ostať mimo vládnej politiky. Jeho strana bude najsilnejšou v koalícii, on sám však ostane mimo – čo mu pomôže vyviniť sa z kompromisov a problémov vládnutia. Nie je to bez rizika, ale aspoň čiastočne si tak udrží imidž outsidera a možnosť kritizovať „establišment“, ktoré mu priniesli politické víťazstvo.
Množiace sa volebné úspechy krajnej pravice a populistov sú pre budúcnosť európskej integrácie problémom. No správy o smrti Európskej únie sú (aspoň nateraz) výrazne prehnané.