Krajina zaplavená biliónovými papierovými platidlami s potlačou iba na jednej strane z dôvodu nedostatku farby dokázala v priebehu niekoľkých mesiacov obyvateľstvo pripraviť totálnou stratou kúpnej sily peňazí o všetky úspory.
Víťazmi hyperinflácie boli úveroví a dlhopisoví dlžníci počnúc jednotlivcami, firmami, ale aj samotným štátom. Znehodnotená mena vymazala aj podstatnú časť medzinárodných reparačných záväzkov. Pritom do roku 1914 malo Nemecko svoju marku krytú zlatom. K dielu skazy sa pridali v roku 1929 a nasledujúcich rokoch dôsledky krachu na americkej burze, keď spľasnutie bubliny akciového trhu spôsobilo masový bankrot bánk, poisťovní a firiem.
Napríklad v Nemecku bolo v roku 1925 štyristotisíc nezamestnaných, vo februári 1929 boli však už viac ako tri milióny ľudí bez práce, pričom toto číslo v roku 1933 narástlo na šesť miliónov. Hospodársky rozvrat viedol v tom istom roku k triumfálnemu úspechu Adolfa Hitlera, postupnej demontáži demokracie v krajine a vyústil do 2. svetovej vojny.
Ešte väčšiu infláciu ako v Nemecku zažilo povojnové Maďarsko. V roku 1946 inflácia roztočila rotačky tlačiarne na tamojšiu menu pengő tak, že cenová hladina sa v lete uvedeného roku zvyšovala na dvojnásobok každých pätnásť hodín. Pri následnej mene peňazí sa menilo štyristotisíc kvadriliónov pengő za jeden forint.
K prudkému znehodnocovaniu peňazí dochádza vtedy, keď krajina žije výrazne na dlh a vydáva čoraz viac dlhopisov, ktoré putujú do centrálnej banky za účelom získania zdrojov na financovanie armády, školstva a ďalších rezortov. Extrémne vysokú infláciu zažilo v rokoch 2007–2009 Zimbabwe. Neschopnosť politikov riadiť ekonomiku a verejné financie riešia štáty napríklad tým, že svoju menu naviažu na americký dolár alebo euro. Príkladom toho sú niektoré latinskoamerické štáty. Otázne však je, či toto riešenie menových problémov je udržateľné.
V Argentíne došlo v roku 2010 napríklad pod ťarchou kolapsu ekonomiky k zrušeniu väzby pesos na dolár kurzom 1:1. Pritom tesne predtým majiteľom úspor banky na základe úradného rozhodnutia vymenili na pesos všetky v banke uložené doláre. Po výraznej devalvácii meny tak ľudia prišli o všetky úspory nielen v domácej, ale aj v cudzej mene.
Aktuálnym príkladom neštandardnej menovej politiky je v súčasnosti opäť Argentína. Podľa medializovaných zdrojov sa pravdepodobne stane laboratóriom anarchistického kapitalizmu po tom, čo v nedávnych prezidentských voľbách zvíťazil excentrický ekonóm Javier Milei. Svoj úspech založil na skoncovaní so stopäťdesiatpercentnou infláciou a nahradením domácej meny americkým dolárom. Svoju argumentáciu na mítingoch názorne preukazoval mávaním motorovou pílou, ktorou chcel demonštrovať, že zruší desať z celkového počtu osemnásť ministerstiev spolu s centrálnou bankou. Otázne zostáva, či pílou oseká aj súčasné miliardy dolárov štátneho dlhu, ktorý vo veľkom pomere financuje doteraz prostredníctvom Medzinárodného menového fondu.