Generálna riaditeľka divadla Elena Tzavarová sa vyjadrila, že podnetom na odstránenie pamätníka bola skutočnosť, že v období nacizmu Karajan nepredstavoval „úplne prázdny list“. Na mieste Karajanovej bronzovej hlavy tak bude v divadle tróniť iná – busta jeho podstatne staršieho a minimálne politicky bezúhonnejšieho salzburského rodáka Wolfganga Amadea Mozarta.
Herbert von Karajan je pravdepodobne najslávnejší dirigent všetkých čias. Ani nemusel komponovať vlastnú hudbu, aby sa ocitol medzi superhviezdami: ťažko porovnávať hudobnícke úspechy pred obdobím masového šírenia hudobných nahrávok, no v databázach dnes existuje približne 2 300 jeho zvukových a obrazových nahrávok; a porovnajúc ho s rekordérmi populárnej hudby, predal viac ako 350 miliónov nahrávok. To podľa Karajanovho inštitútu prekonáva Rolling Stones a Queen spoločne.
Jedným z dôvodov, prečo má byť jeho busta odstránená práve z Aachenského divadla, je ten, že v ňom v rokoch 1935 – 1942 odštartoval svoju hviezdnu kariéru ako najmladší generálny hudobný riaditeľ a vraj práve v tomto období vstúpil do nacistickej NSDAP. Toto bude zrejme ten falošný „prázdny list“, o ktorom hovorí súčasná riaditeľka. Mnohé médiá píšu o rozhodnutí divadla oslavne – richtig so! Správne! Na tejto jednoznačnej „správnosti“ však už na prvé počutie čosi škrípe.
Karajanovo paktovanie s NSDAP totiž nie je žiadny prázdny list. Je to všeobecne a dlhodobo známa skutočnosť. Do NSDAP navyše nevstupoval až v čase svojho aachenského pôsobenia, ale už v roku 1933. Toto sám zahmlieval, vraj to bolo „až“ v roku 1934 – práve preto, aby dostal miesto v Aachene, ako opísal svojmu životopiscovi Rogerovi Vaughanovi. Ak dnes niečo také divadlo označuje za výsledky „najnovšieho výskumu“, viac ako na Karajanovo morálne vajatanie to poukazuje na morálne vajatanie divadla (nikto, kto sa čo len z diaľky obtrel o vážnu hudbu, nemôže tvrdiť, že „chýbal v škole, keď sa to preberalo“).
Aachenské divadlo si po dlhé desaťročia zakladalo prestíž práve na hviezdnom Karajanovom mene; nuž tak sa asi jeho vedenie v čase, keď veľké symbolické gestá morálneho zatratenia zavážia viac ako poctivo kritický poryv čo len jediného mozgového závitu, usiluje očistiť. Pokiaľ možno čo najpatetickejšie, prv, než by niekomu veľahlasnejšiemu napadlo divadlo morálne napadnúť, prípadne na dôvažok zlikvidovať všetkých 2 300 Karajanových nahrávok a k tomu mu demonštratívne poskackať na hrobe. Je veľa zaujímavých otázok, ktoré vyplývajú z novodobých aktov sochoborectva.
Málokedy sa v nich rozlišuje medzi sochami otrokárov a iných politikov, a umelcami, napríklad Karajanom. Skutky tých prvých sa relativizujú, tých druhých zvyčajne nadmerne démonizujú: napríklad v Karajanovom prípade by bolo namieste skôr hovoriť o obyčajnom karierizme, známom z akejkoľvek doby vrátane dnešnej, ako o aktívnej „nacistickej minulosti“.
Z akejsi dosiaľ nedostatočne prebádanej príčiny však očakávame od umelcov aj v osobnom živote čosi priam ako „dokonalosť nepoškvrneného počatia“. Možno v neoprávnenom očakávaní, že je povinnosťou umelcov morálne vykupovať krvavé skutky tých, ktorých sa nám práve teraz hodí podporovať.