Na srbských nepokojoch je pikantné, že demokratickí sympatizanti Srbska proti násiliu, strieľali do okien volebnej komisie, napádali jej zamestnancov a podľa televíznej stanice N1 títo aktivisti zrazili na zem a zbili aj 70-ročného riaditeľa republikového odboru štatistiky.
Keď prehrajú „populisti“, naposledy sa to stalo v Poľsku, ale pred časom i v Česku, obíde sa to bez hurhaja. Prehrať a rešpektovať výsledok volieb si žiada istú noblesu. „Populisti“ si povedia: „Škoda, ale nie je všetkým dňom koniec a vari to nabudúce dopadne lepšie, až ľudia zistia, ako sa dali progresívnymi liberálmi obalamutiť a ožobráčiť…“ Pre liberálnych aktivistov sa však voľbami nič nekončí. Berú ich iba ako epizódu vo svojej svätej vojne proti starému svetu.
Západná progresívna ulica má v Srbsku ako zámienku na protest „dovoz zahraničných Srbov na voľby autobusmi do Belehradu“. To, mimochodom, „znepokojilo“ aj EÚ a OBSE. Historik Eduard Chmelár si všimol, že EÚ a OBSE napodiv neznepokojilo, že progresívci na Slovensku zvážali na voľby zahraničných Slovákov vlakmi, a ironicky pochybuje, že by pointa spočívala vo voľbe dopravného prostriedku.
Srbské voľby ukázali, že prezident Alexandar Vučič má na svojej strane väčšinu národa, ktorý Západu nikdy nezabudne humanitárne bombardovanie a rovnako nezabudne, že vtedy Rusko stálo na strane Srbska. Práve neochota Vučiča pripojiť sa k protiruským sankciám brzdí prístupové rozhovory a integráciu Srbska do únie.
To, že je Brusel alergický na politiku „všetkých azimutov“, však nie je nutne pre Srbov tragédia. Dnes už je každému jasné, že členstvom v EÚ sa pre nových členov myslí členstvo na európskej periférii. V dlhšom horizonte nevýhody prevažujú nad výhodami. Ak sa prístupové rozhovory skomplikujú, má Srbsko šancu, že sa únia rozpadne prv, než Srbsko pohltí a vytuneluje.
Osobitný moment, ktorý sprevádza voľby predovšetkým práve v krajinách na európskej periférii, sú volebné úspechy liberálnych, respektíve protinárodných elít v hlavných mestách. Nebude náhoda, že baštou liberálov sú Praha, Bratislava, Varšava a v Srbsku Belehrad. Dôvodov takého stavu bude viacero.
V hlavných mestách býva vyššia životná úroveň, a teda menší dôvod na nespokojnosť. V metropolách sa navyše koncentrujú elity napojené na bruselské peniaze, a kto spolupracuje, respektíve kolaboruje so štruktúrami únie, logicky sympatizuje s chlebodarcom.
Nervozita liberálnych progresívcov po prehratých voľbách nemá logiku, vzhľadom na to že krajiny, kde liberáli prehrajú, má aj tak Brusel pevne pod kontrolou. Možno sú však nervózni z toho, že okno príležitostí sa im zatvorí prv, než sa dostanú k moci, čiže k volebnej koristi. Európa pod vedením progresívnych fanatikov nemá budúcnosť, čo znamená, že v Európe nemajú budúcnosť progresívni fanatici.