Žiadne diabolky ani gumipušky. Pištole, samopaly a brokovnice. Opakovacou pištoľou, obsahujúcou vo svojom názve výraz „surový, krutý“, sa zaradil medzi najznámejších vrahov svojho druhu a stal sa páchateľom najväčšej masovej vraždy v Českej republike.
O delikventoch, ktorých skutky prekračujú hranice predstavy o „bežnom“ zločine, neraz prevláda predstava asociála pochádzajúceho z akéhosi „iného“ sveta. Aspoň pokiaľ nejde o prezidentov, predsedov vlád, ministrov – vraždenie a jeho propagácia na politickej úrovni sa spravidla interpretuje blahosklonnejšie.
V ľuďoch vzniká akási sebaobranná tendencia považovať zločincov za dáku solitérnu spoločenskú anomáliu mimo existujúceho spoločenského systému; za niečo, za čo nesú zodpovednosť len oni sami, a nič iné. Táto tendencia prudkého vymedzenia sa voči „totálnemu zlu“ býva o to mnohohlasnejšia, o čo nástojčivejšie sa tlačí do popredia znepokojujúci pocit spoluviny – spoločenskej i osobnej. V rane tak najviac páli otázka, ako je možné, aby bol človek držiteľom celého arzenálu (nie práve lacných) zbraní a nikomu to nebolo čudné?
Keď v roku 1931 nemecký režisér Fritz Lang nakrútil kriminálku Vrah medzi nami, diváci rýchlo pochopili, že príbeh je oveľa viac, ako len thriller o hľadaní vraha školáčky. Nemecké politické kruhy boli oprávnene znepokojené pocitom, že hovorí o zvrátenosti dobových politických síl. Kým sa v Českej republike prvotný šok sústredil na zdesenie a odsúdenie, bolo všetko v súlade so všeobecnou morálkou.
V okamihu, keď sa začali vynárať nepríjemné otázky o povahe a zmysle vlastníctva zbraní, politické sily začali znepokojene kľučkovať: minister vnútra Vít Rakušan prisľúbil niečo ako psychotesty pre prvožiadateľov o zbrojný pas, ale ukázalo sa, že novela zákona nič také neobsahuje a právne to môže byť „problematické“.
Keď v roku 2018 v Parklande na Floride 19-ročný útočník vystrieľal 17 stredoškolákov, urobil to zbraňou, ktorá sa už predtým „osvedčila“ v podobných masakroch v roku 2015. A v Českej republike ju na šiky-miky kalendárnej fotografii spropagovala vtedajšia starostka Prahy 2, t. č. ministerka obrany Jana Černochová, reagujúc na schválenie EÚ smernice o sprísnení pravidiel držania strelných zbraní. A hovorila o úplnej apokalypse, o „dni konca jednej z ďalších slobôd, ktoré sú nám ukrajované“.
Takých, ktorí budú zdôrazňovať anomáliu strelca, len aby im nebola odňatá „základná ľudská sloboda“ vlastniť zbraň, je už teraz veľa. Najzásadnejšou ale aj tak ostáva otázka – prečo by mal mať vôbec civilista právo vlastniť zbraň? Čosi mi navráva, že pri zbraniach akosi nejde o bižutériu (pokiaľ sa, pravdaže, nefotíme do kalendára!) a ich účel je len jeden jediný. Preto by sa nikto nemal čudovať, že tento ich jediný účel držiteľ zavše i naplní. A vôbec nie v sebaobrane.