Tú sme fakticky neuskutočnili už v piatej triede základnej školy. Bola riadne naplánovaná, aj nás k vodárni odviedli, ako keď pastierka pred sebou ženie stádo pokorných ovečiek.
Vodáreň vo svojich útrobách skrývala súdruha riaditeľa, ktorý jediný vedel naspamäť odborný výklad, lenže sa akosi nezjavoval. Prvú hodinu už spolužiaci kričali. (Ja som nekričal.) A aj pobehovali. (Ja som nepobehoval.) Ale druhú hodinu očakávania som sa pristihol, že pobehujem a kričím ako ostatní nadpriemerní jedinci. Vtedy sme ešte všetci boli nadpriemerní, lebo triediť nás začali až neskôr, v deviatke.
Piata trieda je najzvláštnejšia a nie je nič prekvapujúce, ak si ju človek mimoriadne obľúbi. Napríklad troch nových spolužiakov sme v nej už našli, ba aj v nej tak akosi zostali. Napokon tak to vnímajú aj niektorí učitelia. Ak mi niekto neverí, nech siahne po milej knižke učiteľa Ferdinanda Gabaja Moji piataci.
Riaditeľ sa vynoril asi po dvoch hodinách a vôbec nebol v skafandri. Prišiel s tým, že nás do vodárne vôbec nevpustí, lebo vodáreň je skôr záležitosťou prísnej disciplíny a my zatiaľ „iba pobehujeme a kričíme“, spôsobujeme otrasy, nebezpečné chvenie a tak. Čo je fakt. Ale aj on pri tom kričal, a keby sa nemusel pridržiavať za hydrant, istotne by pritom aj pobehoval. Nespomenul iba uhlíkovú stopu, ktorá vtedy ešte nebola. Nikto z nás však vtedy ešte netušil, že ide o rafinovanú prípravu na politický život v budúcej, potom už jednoznačne demokratickej spoločnosti, do akej sa to dnes všetko vyvinulo.
Tam tiež napríklad taký poslanec sľúbi každému 500 eur, no tie potom už nikto neuvidí. Ani keby pobehoval alebo nejako kričal. Alebo, ak ho niekto obviní, že tak nejako podvádzal, trebárs na daniach, zvolá tlačovú konferenciu, na ktorej zdôrazní, že nijaké daňové podvody nerobil nielen on, no dokonca ani jeho manželka. A NAKA mu to po takej tlačovke verí ešte viac ako onehdy sociálne deprivovaní spoluobčania, dočasne žijúci v rôznych osadách, kruto prilákaní na „fiatky päťstovky“ a aj na „bankovky päťstovky“.
V tom je politický život oveľa jednoduchší ako návšteva vodárne, v ktorej si riaditeľ, aspoň podľa určitým spôsobom neistej chôdze, istotne nedovolil užiť ani kvapku vody na súkromné účely jeho nikdy neutíchajúceho smädu. Keď žijete uprostred záľahy vôd, potom máte počet a druh nápojov na osvieženie dosť zúžený.
Je to podobné, ako keď napríklad žijete v parlamente, teda uprostred najčistejšej mravnosti, no potom sa podmienky pre obyčajné slušné správanie tiež dosť redukujú, ba isté súčasti opozície k nemu siahajú skutočne iba v celkom nevyhnutných prípadoch. Tak z úpenlivých rokovaní zistíme, že takí obvinení policajti musia pozatvárať obviňujúcich, aby mohli lepšie a v pokoji hľadať vinníkov, a kruh sa uzavrie. Tí, čo vodáreň navštívili, to nepochopia. Tí, čo ju „nenavštívili“, to, žiaľ, už vedia úplne presne.