Z nejednotnosti sa môžeme tešiť ako z prejavu a dôkazu slobody myslenia a konania. Môžeme nad ňou rezignovane mávnuť rukou. Rezignovane, pretože krik, ktorým sa odpovedá na ukladanie záväzkov, teda na pristrihávanie slobôd, je v demokratickej spoločnosti vždy silný. Spoľahlivo prehluší slová o krivdách a škodách, ktoré sa pre neprijatie záväzku môžu objaviť v budúcnosti.
Otázok a situácií, v ktorých sa na neexistenciu zjednocujúceho záväzku dopláca, nie je málo. Nevedno, ktorú mal na mysli poradca premiéra Eduard Chmelár, keď hovoril o potrebe zjednotiť Slovensko víziou založenou na veľkej myšlienke. Čitatelia Musilovho románu Muž bez vlastností sa nad týmto zámerom zrejme pousmejú. Spomenú si, ako sa jeho hrdinovia, predstavitelia rakúskej elity, márne pokúšali formulovať ideu, ktorá by pozdvihla mocnárstvo.
Irónia nie je na mieste. Na rozdiel od hrdinov tohto románu sme poučení o viac ako storočie. S lekciami svetových vojen a tiež hľadania ciest, ktoré by umožnili spolunažívanie a užívanie slobôd tak, aby nespôsobovali ujmy a poníženia iným. Plodmi tohto hľadania sú aj Všeobecná deklarácia ľudských práv a na ňu nadväzujúce medzinárodné dohovory, ktoré konkretizujú záväzky štátov na tejto ceste.
Nevedno, o akej vízii Slovenska premýšľa premiérov poradca. No idea spoločnosti, ktorá uznáva, že bezpečné bývanie je základnou podmienkou autonómneho života a ako cieľ verejných politík na prvé miesto kladie zaistenie bývania pre všetkých, ňou asi nebude. Takáto vízia by síce ladila so záväzkom článku 11 Medzinárodného paktu o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach, no napriek jeho ústavou danej prednosti pred našimi zákonmi by ju vláda musela odmietnuť.
Nezavrhla by ju len pre jej rozpočtovo nezodpovednú nákladnosť, ktorá ohrozuje štát. Nie iba preto, že za štyri roky neprinesie výsledky, ktoré by voliči ocenili v ďalších voľbách, a že nutné zmeny v zákone o verejnom obstarávaní či vyvlastňovaní pozemkov môžu vyvolať množstvo podozrení a reputačných škôd.
Osudovým kolapsom takej vízie by bola jej zrážka s princípom samosprávnosti. Tú si veľmi ctíme a vláda vie, že samosprávam neprekáža, že ich neviaže v otázke starostlivosti o dostupnosť bývania žiaden predpis. Práve naopak. Vie, že si cenia možnosť rozhodnúť, či vôbec a ako podporia bývanie svojich obyvateľov. Či pre ne bude alebo nebude impulzom štátna stratégia vo veci predchádzania strate bývania a akými príkladmi z praxe sa budú inšpirovať.
Nie je vylúčené, že vzorom sa môže stať mesto Partizánske. Tam podľa televíznej reportáže uvoľnené byty po nájomníkoch, čo porušovali nájomné zmluvy, už neposkytnú ďalším. Zapečatia ich a bytovku zbúrajú. Je lákavé zbaviť sa rozpočtovej záťaže aj nepohodlných obyvateľov. A zdá sa to aj legitímne. Veď primátor tohto mesta dnes reprezentuje Združenie miest a obcí Slovenska a požíva úctu sociálneho partnera vlády.