No a keďže podpora vládnych strán v Nemecku klesá a za vládne strany existuje alternatíva, politici sú pod tlakom. Tie tisíce traktorov v mestách nie je jednoduché ignorovať.
Že sú politici odtrhnutí od reality, je zrejmé z hlúpeho načasovania rozhodnutia pripraviť farmárov o dotácie. S takým nepopulárnym opatrením mali prísť na jar, v lete či na jeseň, keď sú farmári s traktormi na poli, a nie v zime, keď sa traktor hodí iba na blokádu diaľnic alebo veľkoskladov potravín. Chybné politické načasovanie však spočíva aj v tom, že s nápadom redukovať farmárov, ktorí svojou činnosťou ubližujú planéte, prišli greendealoví pokrokári priskoro. Ešte im nedorástla potrebná zelená bezemisná väčšina, ktorá podporí svet bez uhlia, nafty a bez traktorov.
Namiesto revolty proti starému svetu sme svedkami revolty proti svetu novému. Farmári, ktorí môžu stratiť iba svoje traktory, veria, že ich spoločnosť potrebuje. Preto si nárokujú rešpekt a veria, že si nezaslúžia ekonomicky likvidačný prístup štátu. Až budúcnosť však ukáže, či dnešné protesty farmárov úspešne odhalili nereálnosť greendealovej utópie. Alebo či sa budú ponášať na márny protest robotníkov, ktorí v devätnástom storočí rozbíjali stroje, aby si zachovali obživu.
Nepriateľom nemeckých farmárov je globálna konkurencia. Neviditeľnú globálnu ruku trhu nemožno pustiť tam, kde je štruktúra poľnohospodárstva tradične orientovaná na regionálnych producentov potravín. Trh treba dotáciami pokriviť, ak majú drobní a strední farmári v nerovnej súťaži prežiť. Keď sa však k moci dostane vláda, ktorej prioritou je boj proti CO2, podpora bezemisnej energetiky, deindustrializácia, zvýhodňovanie elekromobility, integrácia migrantov a angažmán vo vojenských konfliktoch, na farmárov logicky peniaze nezvýšia. Ocitnú sa v drsnom svete, kde rozhoduje iba cena.
Predstava, že s lacným importom možno súťažiť kvalitou, je naivná. Je dokonca neisté, či kvalita znamená výhodu i pri rovnakej cene! Súkromne tipujem, že drobní farmári nemajú v globalizovanom svete šancu. Vychádzam z osobného zá'žitku, keď som sa na niekoľko týždňov ocitol v nemocnici a bol nečakane konfrontovaný s verejným stravovaním. Prvé dni som konštatoval, že ide o stravu nepožívateľnú. Potom som si uvedomil, že ak chcem prežiť, musím nasilu zjesť všetko, čo dostanem. A na čom si, mimochodom, pochutnávajú nielen pacienti, ale aj lekári.
Pri potravinách nie je dôležité, čo možno ponúknuť. Rozhoduje to, čo väčšine ľudí stačí. Budúcnosť majú potraviny lacné, hoci nechutné a nezdravé. Chutné, zdravé a čerstvé potraviny už dnes jeme iba my skromní vidiečania, ktorí máme to, čo si sami dopestujeme a dochováme, a boháči, ktorí si to môžu dovoliť. Prevažná väčšina ľudí už dnes v EÚ lokálnych farmárov nepotrebuje. Nevšimne si, ak skrachujú. Držím im palce, ale neverím, že to pomôže.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.