Diskusie s Mandelom priťahovali obrovskú pozornosť; jeho nezlomnosť rezonovala v severnej Afrike, v Latinskej Amerike či v Organizácii pre oslobodenie Palestíny (PLO); politiku rasovej segregácie, naopak, najvytrvalejšie podporovali USA, Veľká Británia a Izrael.
Na stretnutí v City Hall v New Yorku v roku 1990 dostal Mandela i túto otázku: „Mnohí z nás, ktorí sledovali váš zápas, sme boli hlboko sklamaní po vašom prepustení z väzby. Odvtedy ste sa trikrát stretli s Jásirom Arafatom. Chceli by ste, aby boli ľudia ako Arafat, Kaddáfí alebo Castro budúcim prezidentom JAR?“
Jadrnosť Mandelovej odpovede je neúprosná: „Jedna z chýb, ktorú robí veľa politických analytikov, je presvedčenie, že ich nepriateľ musí byť aj naším nepriateľom… Identifikujeme sa s PLO, pretože tak ako my bojujú za právo pre sebaurčenie v kolonizovanej vlasti. Paralyzoval som vás?“
JAR na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu obvinila koncom decembra Izrael z genocídy Palestínčanov v pásme Gazy po teroristickom útoku hnutia Hamas. Žaloba uvádza, že „Izrael sa desaťročia angažuje a riskuje ďalšie zapájanie sa do genocídnych činov proti palestínskemu ľudu v Gaze“. Len do začiatku tohto roku išlo o 23-tisíc mŕtvych civilistov, z toho 10-tisíc detí, a dva a pol milióna vysídlených.
V porovnaní s pobúrením z vojny na Ukrajine, kde žijú „ľudia ako my“, je v súvislosti s katastrofou v Gaze mlčanie „vyspelého sveta“ usvedčením z morálneho pokrytectva, aké minimálne od vojny v Iraku nemá obdobu. Juhoafrickú žalobu vyhodnocuje 15 sudcov (vrátane slovenského sudcu Petra Tomku).
Vláda v Pretórii udržiava tradične dobré vzťahy s palestínskymi územiami. Nie je to náhoda. Medzi tými, ktorí kedysi v JAR podporovali Mandelov Africký národný kongres a vo vyhnaní Arabov (kresťanov, moslimov, no i východných Židov) z Palestíny videli analógie nielen s extermináciou Židov v Európe, ale aj s pokračovaním rasistického kolonializmu v Afrike, vynikli prominentní bieli juhoafrickí židovskí intelektuáli – Nadine Gordimerová, Ruth Firstová, Joe Slovo. Dnes 87-ročný John Dugard, ktorý ako jeden z mála bielych právnikov v minulosti odsúdil apartheid, teraz zastupuje JAR v Haagu.
Podobnosť vývoja iróniou dejín podčiarkuje aj fakt, že apartheid bol vyhlásený v roku 1948, v roku založenia Izraela. V druhej svetovej vojne mnoho černošských Juhoafričanov bojovalo za Veľkú Britániu a dúfali tak v zmenu pomerov; ale nerastná horúčka a hektická urbanizácia našli, naopak, od polovice 20. storočia pokračovanie v „politike dobrého susedstva“ – eufemizmus pre segregáciu. Pre mnohých to stále je len nevyhnutná daň za kapitalistickú prosperitu a liberálne slobody.
Je isté, že žaloba JAR, ktorá tvrdí, že Izrael porušil Dohovor OSN o genocíde, sa zapíše do histórie. Najmä ako najpriamejšie – a možno i posledné – obvinenie dlhodobého medzinárodného systému založeného na legalizovaní univerzalistickej etiky kultúrnej nadradenosti.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.