Platí ešte, že sme občanmi suverénneho národného štátu, definovaného hranicami, vlastnými zákonmi, spoločnou rečou, históriou a spravovaného politikmi, ktorých si priebežne volíme? Alebo už sme fakticky občanmi Európskej únie, ktorá vykonáva nad národnými štátmi dozor, namiesto toho, aby im poskytovala servis?
Otázka na identitu je zásadná, ale odpoveď nie je jednoznačná. Význam a sila národných štátov klesajú, zatiaľ čo moc únie rastie. Je to dané voľným cezhraničným pohybom ľudí, tovaru a kapitálu, ale aj nadradenosťou úniovej legislatívy nad zákonmi jednotlivých štátov. Sú ľudia, a nie je ich málo, ktorí považujú národný štát za prežitok, identifikujú sa s Európskou úniou a budúcnosť vidia v jej kompletnej integrácii, na konci ktorej sa národné štáty rozplynú v prospech jedného štátu a najlepšie i jedného národa európskeho.
Problém je, že kultúry, tradície, ekonomiky a záujmy jednotlivých členov EÚ nie sú ideálne kompatibilné. S členstvom v EÚ sú spojené tak pozitíva, ako i negatíva. EÚ je klub, v ktorom medzi rovnými sú niektorí rovnejší. Pôvodné spoločenstvo sa rozrástlo o východné periférie, u ktorých sa nikdy nepredpokladalo, že ich obyvateľstvo dosiahne rovnakú životnú úroveň ako Západ. Jednotný európsky štát, z ktorého by spoločne profitovali jeho občania, nebol a ani nie je na programe. Integráciou sa skutočne myslí iba unifikácia a centrálny politický dozor tam, kde to je užitočné pre nadnárodné korporácie.
Ak sa dnes hovorí o štátnosti, treba mať na mysli, že ide o štátnosť hybridnú. Občania majú pri voľbe národnej reprezentácie na výber medzi politikmi, ktorí sú k EÚ servilní, alebo politikmi, ktorí sa rozhodnú EÚ oponovať. V prvom prípade je výsledkom rezignácia na štátnu suverenitu výmenou za pochvalu od bruselskej vrchnosti. V druhom prípade má čo i len verbálna artikulácia národných záujmov za následok hnev bruselskej vrchnosti a piatej kolóny v príslušnom štáte. Oponentný názor sa v EÚ netoleruje, takže voľba politikov sľubujúcich suverénnu štátnu politiku znamená koledovať si o malér.
Iná, než hybridná štátnosť nie je v EÚ možná. Brusel národné štáty potrebuje, aby udržal pokope nesúrodý európsky živel. Súčasne ale nemôže pripustiť suverenitu národného štátu, pretože lokálna demokracia by škodila globálnemu biznisu. Dnešná EÚ, nesvojprávny nadnárodný klub, zadlžený u bánk a kontrolovaný nadnárodnými korporáciami, ponúka mizernú budúcnosť, na ktorú ako Európania nemáme prakticky žiaden vplyv. Oveľa lepšie na tom ale nie sme ani ako občania národného štátu, ktorý je nesvojprávnym členom nesvojprávneho klubu.
Súčasný stav, teda zmienená hybridná štátnosť, je historická anomália, neudržateľný politický koncept. Otázka ale stojí tak, či sú neudržateľné národné štáty, zodpovedné za to, čo nie je v ich kompetencii, alebo či je neudržateľná EÚ. Ktorá je evidentne nekompetentná…
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.