Millet zasvätil život maľovaniu podmienok francúzskeho vidieka v čase, keď sa na plné obrátky stával obeťou kapitálu v napredujúcej priemyselnej spoločnosti. Ešte začiatkom 19. storočia predstavovalo roľníctvo dve tretiny obyvateľstva, no rozrastanie miest si postupne vyžadovalo čoraz neznesiteľnejšie podmienky na prežitie vidieka.
Millet nebol romantický bukolik a na rozdiel od čoraz módnejšieho spoločenstva turistov videl, že chudoba roľníctva sa znásobovala inak ako chudoba v mestách; a že trh, ktorému bol obetovaný vidiek a jeho dôstojnosť, môže mať jedného dňa za následok stratu akéhokoľvek zmyslu dejín.
Pre maliara z Normandie bol teda vidiečan symbol človeka ako takého – nezastupiteľného tvorcu potravy meneného mašinériou modernity na opovrhované spoločenské „hovädo“ oberané o akýkoľvek nárok na česť; také, akému sa v dnešnej spoločnosti hovorí i „dezolát“; a ktorý si ľudskú dôstojnosť môže vyslúžiť len vtedy, ak na seba preberie vlastnosti tých, ktorí ho spoločensky deklasujú. Fajnoví návštevníci parížskeho Salónu zväčša ignorovali túto historickú hrozbu, no Milletovým skutočným cieľom bolo novokvasenú kapitalistickú „aristokraciu“ „vyrušiť v jej spokojnosti so sebou samou a v jej poľutovaniahodnej duševnej záhaľke“.
Poľnohospodári vo Francúzsku boli po rozhodnutí Bruselu a Paríža v sobotu nútení odstrániť posledné blokády. Podľa tlačovej správy vedenia departmentu Loire-Atlantique boli protestujúci poľnohospodári z Roľníckej konfederácie evakuovaní „kvôli narušeniu verejného poriadku a riziku strát čerstvých produktov“. No, niekomu sa zažiadalo „bio“, zato nad hnojom na čižmách tých, čo im ho dodávajú, vraštia nos.
Iste, raz sa azda i posledný z malomeštiakov dožije čias, keď sa všetci budeme živiť ako influenceri a natierať si hnoj na tvár sťa kolagén vyťažený z krátera na Marse. Dovtedy však budeme musieť pretrpieť ešte nejeden prejav rozhnevaných roľníkov – napriek tomu, že napríklad vo Francúzsku predstavujú len 2 % celkovej populácie (v povojnovom Francúzsku to bolo 35 %) a o väčšinu produkcie zeleniny sa na juhu Európy zasluhujú v otrockých podmienkach pracujúci imigranti.
Predznamenaní najnovšej vlny vidieckeho hnevu však bolo, nielen v poslednom čase, veľa. Nepokoje neutíchajú v Španielsku a v Taliansku, ale nedávno zachvátili Rumunsko, Poľsko, Holandsko i Belgicko. Samovraždy poľnohospodárov už dávno nie sú „len“ problémom vykorisťovania tretieho sveta monokultúrami a veľkým kapitálom, naopak, za veľkého mlčania médií sa stali jedným z najdesivejších fenoménov „našej“ reality.
Dotované bývajú len najväčšie farmy, ktoré smerujú k totálnemu spriemyselneniu poľnohospodárstva – čo je v absolútnej zhode s likvidáciou ekosystémov. A menší poľnohospodári – tí „dezoláti“, jedine ktorých práca môže viesť k decentralizovanejšej, udržateľnejšej a ekologickejšej výrobe potravín – sú neznalou verejnosťou a úradmi označovaní za „narušiteľov environmentálnych noriem“.