Lenže po pár dňoch sa definitívne poškriepili, azda i poklbčili, aby sa kdesi v očarujúcej prírode aj zaraz rozišli.
Nuž „otázka“, žiaľ, iba kvôli takýmto malicherným dôvodom, zostala dodnes nevyriešená. V nijakom prípade však nemožno túto cestu považovať za úplne bezvýznamnú, lebo tento spôsob riešenia závažných spoločenských problémov si obaja zachovali a úspešne ho prenášajú a tvorivo uplatňujú i v dnešných časoch. Totiž už asi nejestvuje nijaký problém, ktorý by nevedeli vyriešiť práve týmto osvedčeným spôsobom.
Nikto však už dnes nevie zaručiť, či práve v týchto momentoch nezačali do slovenského politického života prenikať isté výrazné prvky latinskoamerických revolučných pohybov. Nezrodili sa práve v onom karavane noví slovenskí bojovníci, podtatranskí Tupamaros? Pôvodne išlo síce iba o uruguajskú mestskú gerilu, nazvanú podľa posledného vládcu Inkov Túpaca Amarua, na ktorého sa najmä Matovič svojimi líderskými schopnosťami dosť podobá. I keď viac asi na Túpaca, ako na Amarua.
Veď aj pri ostatnej veľkej hádke v našom parlamente podišiel Igor Matovič k podpredsedovi parlamentu Ľubošovi Blahovi a opakovane sa ho pýtal: „Si na Kube? Si na Kube?“ Tým sa dosť prezradil, lebo určite dúfal, že revolúcia je už nablízku. Z Kuby totiž pochádza hlavná ideová inšpirácia všetkých Tupamaros, teda odvíja sa najmä od skutkov a politických názorov argentínskeho občana, lekára a politika Che Guevaru. A Matovič veľmi dobre vie, kto tu má jeho portrét.
Nie inak však postupoval v parlamentnej debate aj Alojz Hlina, navonok síce z SaS, no v skutočnosti? Podpredsedu NR SR totiž nezakryte oslovoval úprimnými výkrikmi „El Comandante!“, takže bolo jasné, na ktorej strane dodnes bije jeho statočné srdce. Pokiaľ teda pán poslanec opäť sám osobne, teda ako dajaký gringo, nebije pred svojou krčmou nejakého bezdomovca, aby mu tým zmiernil jeho pocit tristnej biedy.
Tej biedy, ktorú tak výstižne ilustrovala v tej istej chvíli poslankyňa Jana Bittó Cigániková. Ak niekto niekedy videl chudobnú mexickú ženu, ako si pár sto metrov pred kostolom kľakne kolenami na drsnú dlažbu a pomaly, krvácajúc, sa takto vlečie až k oltáru; vie určiť podstatný rozdiel medzi ňou a Cigánikovou, ktorá sa úplne bosá úpenlivo dovlečie opäť až k podpredsedovi. Zarazí ju tam iba nález Matoviča a jeho prokubánske revolučné heslá. Za ministerku kultúry potom odporúča exposlankyňu Romanu Tabak, ktorú inak ona sama chodieva mlátiť do nočného baru, aby sa to „nepremlčalo“.
Od latifundistu Matoviča sa medzitým odtrhne aj pár jeho chudobných peónov, ktorým sa pod jeho krutovládou náhle zažiada demokracie. Veď všetci vlastne chceme zo Slovenska iba útulný domov pre všetkých.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.