Bola to zvláštna Veľká noc aj pre mňa, lebo náhoda a zvedavosť ma okrem sýrskeho ortodoxného chrámu doviedli na omšu vo viedenskom Dóme sv. Štefana, kde ponad nádherné tóny Kyrie eleison od Viktora Keldorfera a Mesiáša od Georga Friedricha Händla zneli tie miesta na mape len ako názvy akýchsi neexistujúcich utopických miest alebo ako mytologické pripomenutie zaniknutej Atlantídy.
Neviem presne, čo pri vyslovení názvov miest spojených s Ježišom Kristom cítia na sviatok jeho zmŕtvychvstania veriaci kresťania zvyknutí schádzať sa v kostoloch. No predpokladám, že hlavným zmyslom rituálov znovuzrodenia býva udržať si alebo privolať nádej, aby sa dalo ďalej žiť.
Ja som sa zrazu necítila len ako nevinne sa prizerajúca pozorovateľka: veľmi som si želala, aby všetci ľudia okolo cítili rovnako skutočne, že biblické miesta nie sú len metafora, ale aj skutočnosť; že tam žijú ľudia, pre ktorých sú starodávne obnovujúce rituály – pre niekoho také automatické – životne dôležité, a napriek tomu priamo na mieste ich pôvodu upierané.
Televízia Al-Jazeera a niekoľko ďalších médií priniesli priame reportáže z okupovaného Východného Jeruzalema. Vzhľadom na vojnu v Gaze v Starom meste chýbali návštevníci zo sveta, čo zrejme neprekvapuje, no palestínski kresťania z okupovaného Západného brehu, pre ktorých sú tieto miesta domovom, zväčša nedostali povolenie. Povolenie podľa informácií dostalo okolo 200 náboženských predstaviteľov, nie však ich kongregácie. Na videách z veľkonočnej nedele v Gaze vidíme ľudí modliacich sa takmer v tme.
Ťažko sa vyhnúť podobenstvu o ukrývaní sa v časoch starorímskej okupácie. O týchto arabských – orientálnych – kresťanoch, však západní „rímski“ kresťania, podobne ako väčšina západných médií, hovoria len výnimočne. A je svojím spôsobom paradoxné a veľavravné zároveň, že jedným z mála, kto na Veľkonočnú nedeľu hovoril o umožnení humanitárnej pomoci pre Palestínčanov v Gaze, je súčasný rímsky pápež.
Ten paradox spočíva v západnom polomýtickom koncepte Orientu, ktorého mnohoraká kultúra sa v posledných dvesto rokoch zredukovala na zápas s „orientálnou zaostalosťou“, vedený najskôr silami západného kresťanstva a neskôr silami západného neoliberalizmu.
V modernej dobe, najmä po vzniku Izraela, sa východní kresťania stali obeťami moderného orientalistického a islamofóbneho videnia arabského sveta, v ktorom sú arabskí kresťania rovnako podobne „barbarskou“ úchylkou (alebo obeťou) ako arabskí moslimovia alebo židia.
Som si istá, že nielen pre veľkú časť verejnosti, ale aj pre mnohých sekulárnych či cirkevných predstaviteľov „demokracií“ je pri vyjadrovaní sa k palestínskej otázke spojenie arabského sveta s kresťanskou alebo so židovskou identitou nepochopiteľná anomália. Tá sa dnes navyše umocňuje s podporovaným kresaním „človeka západného typu“ hrnúceho sa na výpravu kamsi do hmly „východu“.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.