V jednokolovom volebnom systéme, keď víťaz berie všetko, je favorit vopred víťazom, ak, samozrejme, nejakou hrubou chybou v poslednej chvíli neporazí sám seba. Byť favoritom v dvojkolovom systéme ale jednoznačnou výhodou nie je. Polarizácia pred druhým kolom totiž generuje množstvo voličov so silným názorom. Tí bez silného názoru, ktorí pri hlasovaní zohľadňujú kurzy na favorita, prieskumy či mediálnu masáž, sú pri druhom kole menšinou, ktorá voľby nerozhoduje.
Slovenské prezidentské voľby priniesli zaujímavý paradox, keď sa po prvom kole stal ich favoritom kandidát menšiny. Všeobecne sa verilo, že volebné kyvadlo sa štandardne vychýli od vlády k opozícii. Bol to optický klam, zapríčinený možno protivládnymi demonštráciami frustrovanej opozície, alebo tým, že médiá notoricky ignorujú mlčiace väčšiny. Vo skutočnosti preferencie vládnej koalície rastú a politické kyvadlo sa nikam neponáhľa.
Predpovedať víťaza bol problém, pretože bolo ťažké predpovedať volebnú účasť. Opozičníci sa modlili za účasť čo najnižšiu, pri ktorej by ich silne motivovaní voliči zvíťazili, ako sa im to už v minulosti podarilo v prípade prezidenta Kisku a prezidentky Čaputovej.
Pelegrini a Fico dúfali vo volebnú účasť čo najvyššiu, keď výsledok demokraticky odráža skutočnú náladu spoločnosti. Dobrou otázkou pre sociológov je, či vysokú volebnú účasť a tým drvivé víťazstvo vládneho kandidáta máme pripisovať presvedčivosti Pelegriniho, alebo či k vysokej účasti nemotivovala väčšinu kampaň progresívcov. Z nezaujatého odstupu to vyzerá, že „B“ je správne. Progresívci boli takí natešení, že ich kandidát bude škodiť Ficovi, že tým poškodili favorita.
V európskom kontexte boli slovenské voľby referendom o vojne a mieri. Dá sa polemizovať s čierno-bielym videním, keď sa v kampani argumentácia zjednodušila na spor odporných proamerických militantov a zbabelých proruských pacifistov. Primerané bude triezvo hovoriť o strane, ktorá zdôrazňuje, že státisíce mŕtvych sú humánnym dôvodom usilovať o mier, a o strane, ktorá v mene státisícov mŕtvych odmieta mier a zaujíma ju iba víťazstvo, teda vojna. Európa legitímne rieši, či podporovať pokračujúce zabíjanie, alebo hľadať cestu k prímeriu a mieru.
Čím je situácia na bojisku priaznivejšia pre Rusko, tým je jasnejšie, že pokračovanie vojny zhoršuje šance Ukrajiny a NATO vyrokovať dôstojné podmienky dnes už nie mieru, ale kapitulácie. Podobne ako na Slovensku dopadne volebné referendum všade, kde sa európsky volič bude rozhodovať medzi vojnou a mierom. Nedáva totiž zmysel voliť politikov, ktorí ponúkajú krvácajúcich Ukrajincov do útoku a súčasne odmietajú na ich strane bojovať proti údajnému spoločnému nepriateľovi.
Poučením zo slovenských volieb je, že nálada v Európe dospela do bodu, keď mlčiaca väčšina začína voliť. Pre favoritov tej „lepšej“ menšiny to je problém, lebo väčšina intuitívne volí mier.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.