Medzi tým aj precedens bombardovania Srbska či pád newyorských dvojičiek a okamžité invázie do Afganistanu a Iraku. Lenže ani tieto a ďalšie konfliktné udalosti nedokázali natoľko globálne zamiešať karty, ako v posledných rokoch do popredia sa derúca a na škodu veci obchádzaná otázka úlohy tzv. globálneho Juhu vo vzťahu perspektív euro-severoamerického konceptu Západu a Východu v súvislosti s vojnou na Ukrajine.
V bývalom sovietskom bloku je pomerne pevne rozšírené presvedčenie, že rok 1989 pre nás znamenal „návrat do Európy“ a vývoj po ňom vrátane vstupu do Európskej únie upevnil naše prirodzené ukotvenie v „demokratickom Západe“ a „európskych hodnotách“. Otázku, kam presne sa vracať, nateraz ponechajme bokom. To, že krajiny európskeho Západu, Východu, ale aj Juhu a Severu nemali nikdy rovnaké východiská, sa mimoriadne plasticky ukazuje na spracovávaní vzťahu k západoeurópskemu kolonializmu a na ňom viac alebo menej vybudovanom materiálnom blahobyte a univerzalizmu toho, čomu (často celkom vyprázdnene) hovoríme „európske hodnoty“.
Viacerí akademici z bývalého východného bloku mali v minulých dekádach narastajúcu tendenciu dokázať paralely medzi západným „postkoloniálnym“ a východným „postsocialistickým“, prípadne z nich spraviť synonymá. To by malo znamenať, že ľudia na oboch stranách niekdajšieho Berlínskeho múru majú rovnaké skúsenosti i východiská vrátane napríklad spracovávania rasizmu, sociálnej nespravodlivosti, kritiky globálneho kapitalizmu a nových očakávaní vo vzťahoch s globálnym Juhom.
Vojna na Ukrajine však jasne ukázala, že prezentovanie Ukrajiny (ale najmä nesovietskych krajín sovietskeho bloku), ako bývalých ruských kolónií vo vzťahu s inými svetadielmi jednoducho nestačí na to, aby sa automaticky solidarizovali s Ukrajinou a „demokratickými hodnotami“ – na ktoré má v medzinárodnej politike výlučné „páky“ euroatlantický svet.
Keď Volodymyr Zelenskyj hovoril o Rusku ako „najväčšej antieurópskej sile moderného sveta“, Ukrajinu zaradil do „západoeurópskych hodnôt spravodlivosti a rovnosti“. S podčiarkovaním „európanstva“ ako cieľovej identity sa upevňoval dlhodobý diskurz odsúvania Ruska do „Ázie“. Pričom prívlastok „ázijský“ zreteľne obsahuje vedou rasovo-civilizačný dešpekt, ktorým sa od najmä 2. polovice 19. storočia umožnilo krvavé etablovanie západných štandardov normality na celý „nemoderný“ Orient a Afriku.
Lenže zápas o rovnosť a spravodlivosť zďaleka neprebieha len na Ukrajine. Nemôže preto prekvapovať, že drvivá väčšina neeurópskych krajín napriek odsúdeniu ruskej invázie nevidí svoju budúcnosť a nechce bojovať – a to najmä v kontraste s tolerovaním bezprecedentného vraždenia v Gaze – za exkluzívne „európske hodnoty“. Také, ktoré sa zakladajú na dvojakom metri rovnosti a ktorých ľudskosť je selektívna.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.