Keď sa nemôžete dostať k niečomu, o čom sa vám tvrdí, že je toho dostatok, je to ponižujúce. A čo ešte potom, ak vám ide o zdravie a o život… Lenže moment. To už nie sme v časoch päťročníc. To už sme v dnešku. V spoločnosti, ktorá sa tvári, že neexistuje nič, k čomu by ste sa nemohli dostať, ak na to máte peniaze.
Peniaze vám budú celkom nanič, keď vám v jednej, druhej, tretej lekárni povedia, že váš liek na srdce, vysoký tlak, epilepsiu alebo onkologický preparát jednoducho nemajú. A ako naschvál, toto sú lieky, ku ktorým často neexistujú ani generiká. Nuž a keď vám namiesto toho ponúknu zapísať sa do poradovníka, pocit déja vu je takmer dokonalý. I keď, nie celkom. Po ceste z lekárne sa môžete zastaviť v nejakom obchodnom centre a kúpiť si tri televízory, dve tony mandarínok a navrch dvesto balení toaletného papiera. Pravdaže, ak vás pritom netrafí šľak pri pohľade do peňaženky, čo sa môže vcelku ľahko stať, keďže vám chýba váš životne dôležitý liek.
Je to náramne jednoduché. Výrobca lieku dodá distribútorovi plánované množstvo, o ktorom sa vie, že sa predá, pretože je naň u nás dostatok pacientov. Distribútor ho privezie – a časť z neho obratom vyvezie. Takýto reexport je pre neho výhodný, pretože ceny týchto liekov sú u nás vďaka liekovej reforme bývalého ministra zdravotníctva Ivana Uhliarika nízke. Podľa Uhliarika išlo o to, aby ľudia v lekárňach platili čo najmenej. To je isto ušľachtilý úmysel a možno povedať, že vďaka dodávateľom a distribútorom bol aj úspešne zvládnutý. Ak našinci svoj liek nedostanú, platia v lekárni dokonca najmenej na svete: nič.
Farmaceutické firmy sa pred reexportmi, ktoré ich poškodzujú na iných trhoch, kde je daný liek drahší ako u nás, bránia práve tým, že dodajú len také množstvo, na ktoré u nás reálne existujú pacienti. Problémik je len v tom, že obchodníkovi je to jedno. Vyvezie hoci aj takmer polovicu takto presne nameranej dodávky povedzme do Nemecka, zatiaľ čo pacienti u nás namiesto toho, aby sa liečili, obsadzujú poradovníky.
Že je to odporné? Samozrejme. V prípade onkologických liekov dokonca veľmi. Zato je to v súlade s dnešnou dobou. Aspoň tak, ako ju pochopili mnohí našinci. Štát nepovoľuje takýto obchod lekárňam a lekárenským reťazcom; distribútori však majú voči štátu len oznamovaciu povinnosť. Štátny ústav pre kontrolu liečiv by mohol zasiahnuť iba vtedy, ak by daný liek naraz chýbal na celom Slovensku. Skvelé.
Teoreticky by na zamedzenie reexportov stačilo, keby ceny liekov stúpli alebo, ako tomu hovoria farmaceutické firmy, „zreálnili sa“, čo je to isté. Obchodníkom by zanikla motivácia. No ale čo potom pacienti a ich peňaženky? Iste, drahší liek by nemusel pre nich znamenať väčší doplatok v lekárni. Lenže do toho by mali čo povedať predovšetkým zdravotné poisťovne. Takže z blata do kaluže?