Teraz je na stole nové tvrdenie. Vláda Roberta Fica sa vraj dopustila demontáže parlamentnej demokracie, keď americkým oceliarom z U.S. Steelu sľúbila veci, ktoré sú v kompetencii parlamentu.
Hm. Premiér Fico sa naozaj minulý týždeň v Memorande o porozumení, ktoré podpísal so zástupcami U.S. Steelu, zaviazal v mene vlády zmeniť zákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie. Lenže „zmeniť zákon“ schválený parlamentom u nás podľa ústavy nemôže žiadna vláda. Tá môže akurát prísť s takým návrhom do Národnej rady a rozhodujúce slovo bude mať snemovňa. Poslanci návrh buď schvália, neschvália, alebo ho zmenia svojimi pozmeňovacími návrhmi. Ak by sa navrhované zmeny vláde ako predkladateľovi nepozdávali, môže ešte svoj návrh stiahnuť z rokovania. Všetko sa tak vráti do bodu nula.
Postup, v rámci ktorého vláda niečo niekomu sľúbi a potom predstúpi pred parlament s hotovou vecou, môžu poslanci označiť aj za vydieranie. V tomto konkrétnom prípade to vydieranie znie takto: keď neschválite to, k čomu sme sa v Memorande my (vláda) zaviazali, budete zodpovední za to, že U. S. Steel odíde z Košíc a tisíce rodín prídu o obživu… Pochopiteľne, že takáto dikcia sa napríklad Pavlovi Hrušovskému nepáči: budú poslanci KDH hlasovať proti takto formulovanému návrhu?
Dobre teda. Teória je jasná a teraz sa pozrime, ako to funguje v praxi. Demontovala Iveta Radičová parlamentnú demokraciu u nás, keď v Bruseli sľúbila, že Slovensko sa pripojí k trvalému eurovalu? Vydierala poslancov Národnej rady? Podľa činovníkov SaS nepochybne áno – veď práve preto v parlamente tak heroicky zvalili vlastnú vládu a ešte sa čudovali, že im to niekto vyčíta. Zaujímavé je, že vtedy to Hrušovský tak nevnímal. A zďaleka nielen on. Určite to tak nevnímali ani všetci tí, čo nedávno – teraz už z opozičných lavíc – tak vehementne posielali Fica rokovať do Pittsburghu. Čo si asi mysleli, že tam Fico v mene vlády sľúbi? Kvetinovú výzdobu vysokých pecí?
Takto to funguje a fungovalo pri všetkých investičných stimuloch, takto to fungovalo aj kedysi pri príchode U.S. Steelu na Slovensko. Rovnako to fungovalo pri našom vstupe do Európskej únie či eurozóny. Najprv boli vládne prísľuby a záväzky, potom ich napĺňanie (alebo nenapĺňanie, pozri Radičovej euroval) v parlamente. Alebo v referende.
O politickej kultúre v našich zemepisných šírkach si nikto ilúzie nerobí. Ale ani o tom, že keď chce niekto psa biť, palicu si vyrobí aj z použitého špáradla. Diskutovať treba o stimuloch ako takých a ak dôjdeme k tomu, že sú pre nás nevýhodné, potom ich treba odmietnuť en bloc. Zvyšok je politický folklór.