Démoni, ktorí za sebou po celom svete zanechali desiatky miliónov mŕtvych, nezrátateľnú bolesť a skazu, v roku 1945 nezmizli z našich dejín navždy. Ani dnes, šesťdesiatosem rokov po porážke nemeckého nacizmu a jeho spojencov, nemôžeme dúfať vo viac než len v to, že tí démoni boli dočasne porazení a oslabení. Hoci to nie je málo, nie je to ani zďaleka dosť.
Víťazstvo nad nimi sa bude musieť pokladať za podmienečné minimálne dovtedy, dokiaľ budú na svete nielen existovať nenávistné ideológie a ich hlásatelia, ale dokiaľ bude existovať aj sociálna živná pôda pre ich masový úspech.
Nič nepomôže jalové dovolávanie sa kultúrnej vyspelosti národov. Ani Nemcom kedysi nijako nepomohli Goethe, Schiller či Kant vyhnúť sa pádu do nacistického barbarstva. Nepomôže charita. Ani verejné vývarovne, zriaďované z ušľachtilej lásky k blížnym, vtedy nezabránili ožobráčenej strednej triede v Nemecku v premýšľaní, na ktorej skupine blížnych si vybije svoju zlosť a svoju beznádej. Potom už nepomôžu medzinárodné zmluvy, koalície, súdy pre ľudské práva ani OSN. To všetko tu bolo v dobových podobách aj pred druhou svetovou vojnou. Napokon, to všetko tu bolo aj vtedy, keď sa celkom nedávno pred našimi očami v Juhoslávii vraždili ľudia pre svoj etnický pôvod.
Každý mier bude iba takzvaný a podmienečný, dokiaľ sa na svete nájdu peniaze na vedenie vojen. Vo vojenských rozpočtoch štátov sveta je každoročne utopených toľko peňazí vraj „na obranu mieru“, až sa zdá nanajvýš podivuhodné, že na našej planéte ešte môže niekto niekomu skriviť vlas na hlave. V skutočnosti každý deň niekde tečie krv, každý deň niekde hrozí genocída, každý deň sa niekde ventiluje skupinová nenávisť pomocou zbraní. Veru, zvláštna obrana mieru.
Milióny ľudí, ktorí v tej vojne, čo nedostala prívlastok „posledná“, ale len zlovestné poradové číslo „druhá“, padli za obeť rasovej, etnickej, náboženskej či ideologickej nenávisti, si zaslúžia viac než iba naše spomienky či ľútosť. Milióny ľudí, ktorí v boji s nacizmom dokázali v sebe potlačiť azda najsilnejší pud každej živej bytosti – pud sebazáchovy – a zachránili tak ďalšie milióny od istej skazy, si zaslúžia viac než len vence a slávnostné rany z kanóna.
Všetky tie milióny obetí vojen si zaslúžia len jedno: aby už konečne niektorá vojna bola posledná. Až potom by sa tá, ktorej dnes hovoríme „druhá svetová“, naozaj stala výnimočným medzníkom dejín ľudstva. Nezabúdajme na to.V krvavých dejinách ľudstva druhá svetová vojna vynikla svojou bezprecedentnou krutosťou, svojím priemyselne-genocídnym charakterom aj počtom zúčastnených národov. Naozaj výnimočným medzníkom z hľadiska ľudských dejín by sa však stala vtedy, keby sa jej namiesto „druhá“ mohlo hovoriť „posledná“.
Démoni, ktorí za sebou po celom svete zanechali desiatky miliónov mŕtvych, nezrátateľnú bolesť a skazu, v roku 1945 nezmizli z našich dejín navždy. Ani dnes, šesťdesiatosem rokov po porážke nemeckého nacizmu a jeho spojencov, nemôžeme dúfať vo viac než len v to, že tí démoni boli dočasne porazení a oslabení. Hoci to nie je málo, nie je to ani zďaleka dosť.
Víťazstvo nad nimi sa bude musieť pokladať za podmienečné minimálne dovtedy, dokiaľ budú na svete nielen existovať nenávistné ideológie a ich hlásatelia, ale dokiaľ bude existovať aj sociálna živná pôda pre ich masový úspech.
Nič nepomôže jalové dovolávanie sa kultúrnej vyspelosti národov. Ani Nemcom kedysi nijako nepomohli Goethe, Schiller či Kant vyhnúť sa pádu do nacistického barbarstva. Nepomôže charita. Ani verejné vývarovne, zriaďované z ušľachtilej lásky k blížnym, vtedy nezabránili ožobráčenej strednej triede v Nemecku v premýšľaní, na ktorej skupine blížnych si vybije svoju zlosť a svoju beznádej. Potom už nepomôžu medzinárodné zmluvy, koalície, súdy pre ľudské práva ani OSN. To všetko tu bolo v dobových podobách aj pred druhou svetovou vojnou. Napokon, to všetko tu bolo aj vtedy, keď sa celkom nedávno pred našimi očami v Juhoslávii vraždili ľudia pre svoj etnický pôvod.
Každý mier bude iba takzvaný a podmienečný, dokiaľ sa na svete nájdu peniaze na vedenie vojen. Vo vojenských rozpočtoch štátov sveta je každoročne utopených toľko peňazí vraj „na obranu mieru“, až sa zdá nanajvýš podivuhodné, že na našej planéte ešte môže niekto niekomu skriviť vlas na hlave. V skutočnosti každý deň niekde tečie krv, každý deň niekde hrozí genocída, každý deň sa niekde ventiluje skupinová nenávisť pomocou zbraní. Veru, zvláštna obrana mieru.
Milióny ľudí, ktorí v tej vojne, čo nedostala prívlastok „posledná“, ale len zlovestné poradové číslo „druhá“, padli za obeť rasovej, etnickej, náboženskej či ideologickej nenávisti, si zaslúžia viac než iba naše spomienky či ľútosť. Milióny ľudí, ktorí v boji s nacizmom dokázali v sebe potlačiť azda najsilnejší pud každej živej bytosti – pud sebazáchovy – a zachránili tak ďalšie milióny od istej skazy, si zaslúžia viac než len vence a slávnostné rany z kanóna. Všetky tie milióny obetí vojen si zaslúžia len jedno: aby už konečne niektorá vojna bola posledná. Až potom by sa tá, ktorej dnes hovoríme „druhá svetová“, naozaj stala výnimočným medzníkom dejín ľudstva. Nezabúdajme na to.