Zdá sa však, že takýto pocit majú niektorí úradníci, ktorí by radi šetrili štátne peniaze tak, že štát jednoducho nechajú vymrieť.
Nejakú chvíľu by to asi fungovalo, o to pokoj. Keď sa nerodia deti, nikomu netreba priznávať detské dávky a prídavky. Lenže bolo by to asi ako liečiť obezitu pásomnicou: človek so zdravým rozumom dá radšej prednosť tej obezite, aj s vysokým tlakom a hrozbou cukrovky.
Na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny vraj uvažujú nad novinkou, podľa ktorej by sa niektoré dávky na narodené deti v plnej výške priznávali len na prvé dieťa v rodine. S druhým dieťaťom by ich výška začala klesať, a možno štvrtého potomka by sme si už dovolili čisto na svoj účet. Nad ním by si už štát obradne umyl svoje šetrné ruky. Pre úplnosť povedzme, že všetko je vraj zatiaľ iba v rovine úvah. Dodajme však, že takéto úvahy ani neprekvapia.
V štáte, v ktorom státisíce nemajú prácu, znie názov „ministerstvo práce“ takmer ako oxymoron. A keďže slovné spojenie „sociálne veci“ sa na jednej strane často používa ako zaklínadlo bez patričného obsahu a na druhej strane ako synonymum niečoho zbytočného, ani názov „ministerstvo sociálnych vecí“ nepôsobí najhodnovernejšie. Prečo by sa potom na tom istom úrade, nazývanom tiež „ministerstvo rodiny“, nemohli rodiť takéto antirodinné nápady?
Odborníci klesajúcu pôrodnosť vo vyspelých krajinách často kladú na vrub modernému životnému štýlu a rozširovaniu možností uplatnenia žien v spoločnosti. Do istej miery sa s tým azda dá súhlasiť. Celá pravda to však dozaista nie je. Aspoň nie pokiaľ hovoríme o našej vlastnej „vyspelej“ spoločnosti.
U nás sa totiž ženy ešte stále uplatňujú očividne ťažšie a ešte stále za rovnakú prácu dostávajú vo všeobecnosti menej peňazí ako muži. A keď si dovolia mať deti, trh práce ich ešte stále vo väčšine prípadov potresce. Stratou postavenia i platu. Mať dve a viac detí je pre bežného obyvateľa Slovenska riskom, za ktorý sa platí znížením životného štandardu.
Práve tu je šanca pre širšiu komunitu, ktorou je štát. Mudrovať, že druhé dieťa je vraj pre rodinu „lacnejšie“, keďže môže používať kočík, postieľku a výbavičku po tom prvom, ako to nedávno predviedol štátny tajomník Jozef Burian, je čistou ukážkou nepochopenia tej časti názvu jeho ministerstva, ktorá obsahuje slovo „rodina“.
V princípe sa možno dá baviť o príjmovom strope, nad ktorým by sa už detské prídavky bohatým rodinám krátili. Hovoriť o ekonomicky žiaducom a nežiaducom počte detí je však nonsens. To, čo by sa takto „ušetrilo“, by sa nám v neďalekej budúcnosti vrátilo ako sakramentsky predražený bumerang. No a možnosť, že niekto takýmito nápadmi „pod čiarou“ iba nadbieha predsudkom časti spoločnosti voči „neprispôsobivým“, radšej v tejto súvislosti ani nerozoberajme.