Isté je, že 35-ročné väzenie pre vojaka Bradleyho Manninga je nezmyselne tvrdý trest a iba prezidentská milosť, o ktorú Manningovi obhajcovia teraz žiadajú, môže zabrániť, aby bol považovaný za akt čírej pomsty. Pomsty za hanbu, ktorej bol pred svetom vďaka Manningovi Washington vystavený.
Ak príslušník nejakej skupiny spácha niečo neprijateľné a pravidlá sú také, že súdiť ho za to má samotná skupina, potom trest sa netýka iba potrestaného. Je to aj signál, ktorý tá skupina vysiela do okolia: my nie sme takí ako on. Armáda je takou skupinou a armádny súd má v moci vyslať taký signál.
Keď záložník Charles Graner, zodpovedný za fyzické a psychické mučenie väzňov v bagdadskom Abú Ghraibe, dostal desať rokov väzenia, armáda Spojených štátov vyslala signál: nie sme ako on. Akým odkazom je dnes 35 rokov pre Manninga, ktorý okrem iného odhalil tajný videozáznam ukazujúci, ako vojenský vrtuľník v Bagdade strieľa do skupiny ľudí vrátane detí a žurnalistov z Reuters, pričom na pozadí počuť cynické vtipkovanie posádky? Nie sme ako Graner, ale ešte oveľa viac nie sme ako Manning? Nepáči sa nám, keď niekto z našich radov pácha zločiny, ale ešte viac sa nám nepáči ten, kto odhalí zločiny, ktoré sa pokúšame utajiť? Akým odkazom je to, že posádka vrtuľníka nebola dodnes z ničoho obvinená?
To sú vážne signály. Vážnejšie ako trápny fakt, že Manning bol odsúdený podľa zákona o špionáži z roku 1917, je to, že ešte aj podľa toho archaického a v jeho prípade neprávom použitého zákona dostal oveľa viac oproti tým v minulosti. Britský The Guardian v tejto súvislosti pripomína napríklad amerického vojaka, ktorý odovzdal informácie o sústreďovaní vojsk pred prvou irackou vojnou jordánskej tajnej službe, alebo „mariňáka“, ktorý KGB prezradil identity agentov CIA a dal jej plány amerických ambasád v Moskve a vo Viedni.
Dostali menej ako Manning, ktorý sa nespojil so žiadnou cudzou mocou a ktorý tým, že Wikileaks posunul utajené záznamy z irackých bojísk, neohrozil priamo nikoho, kto sa v nich spomína. Je smutným faktom, že ľudia postihnutí paranojou môžu byť za istých okolností nebezpeční svojmu okoliu. No čo ak je paranojou postihnutá svetová veľmoc?
Tradičné reči o antiamerikanizme sú absurdné. Ak niekto zachraňuje reputáciu slobodného ducha a individualizmu, teda vlastností, ktorými sa Američania vždy hrdili, sú to práve ľudia ako Manning alebo Edward Snowden. Určite oveľa viac ako ten súd, čo sa v stredu pokúsil ochrániť mašinériu, ktorá sa nemieni nikomu zodpovedať za svoje chyby. Barack Obama si bude musieť vybrať.