Logické to bude i vtedy, keby sa to malo v tomto konkrétnom prípade skončiť len jeho symbolickou „politickou zodpovednosťou“, keďže, ako vieme, na Slovensku ešte nijaký politik reálne nepykal za to, že odovzdal rezort v horšom stave, než v akom ho preberal.
Ľubomír Galko svoje fungovanie na ministerstve obrany v rokoch 2010 až 2012 evidentne podriadil jedinému politickému zadaniu, s ktorým tam prišiel. Zadaniu, ktoré so samotným rezortom súviselo azda iba v tom, že ho mohlo poškodiť. Aj ho poškodilo.
Správal sa tak, akoby jeho misiou bolo za každú cenu dokázať, že strana SaS, ktorá ho do funkcie dostala, je tou jedinou čistou a šetrnou politickou stranou na Slovensku. Nielen v porovnaní s vtedy opozičným Smerom – čo bolo v politickom záujme ostatných vtedajších koaličných partnerov – ale aj, a možno v skutočnosti najmä, v porovnaní s ostatnými pravicovými a stredopravými stranami u nás.
Je možné, že podobné zadanie – ničiť politickú konkurenciu – mali aj iní členovia vlády za SaS, nikto z nich sa však nevyrovnal zápalu, s akým sa ho chopil Galko. Nik neprekonal frekvenciu patetických vyhlásení ministra obrany o tom, akú pochybnú zmluvu z minulosti zase na svojom úrade odhalil, prípadne koľko peňazí zase ušetril slovenským daňovníkom…
Mimochodom, ak sa len nechceme uchyľovať k argumentom z oblasti medicíny, konkrétne psychiatrie, potom zvrátené predstavy o politickom konkurenčnom boji môžu byť tiež jedným z vysvetlení bezuzdného špicľovania nevinných ľudí, ktoré za Galka rozpútali vojenskí tajní.
Nech si už o potrebe jednotlivých druhov armádnej výzbroje budeme myslieť čokoľvek, určite sa zhodneme na tom, že úlohou ministra obrany nie je nechať ich schátrať či urobiť ich nepoužiteľnými. Jednoducho povedané, ako laici nevieme, či Slovensko naozaj potrebuje svoju vlastnú letku stíhačiek, no keď je raz niekto ministrom obrany, jeho úlohou je starať sa o ňu. Zdá sa, že vedenie ministerstva za Galka dalo prednosť „šetreniu“.
Ak bolo výsledkom novej, samozrejme „šetrnejšej“ zmluvy a prenášania dôležitých súčiastok z jedných lietadiel do druhých naozaj zníženie ich bojaschopnosti či vôbec funkčnosti, potom by mal byť niekto potrestaný. Zisťovanie a dokazovanie toho, či sa to naozaj takto dialo, prípadne miery zavinenia konkrétnych ľudí, prenechajme iným, povolanejším. Ako voliči a občania sme však určite dosť povolaní na to, aby sme skonštatovali, že ľudia ako Galko nepatria do verejných funkcií. Spolu s tými, ktorí ich tam posadili.