Nechce, aby plyn dražel a zároveň chce firmu dostať zo strát k ziskom. Aby sa takýmto plánom dalo veriť, treba dať na stôl jasné plány a tiež čísla. Štát síce za zvýšenie podielu v SPP z 51 na 100 percent nominálne nezaplatí nič, ale reálne na to nepriamo pôjdu aj verejné zdroje.
Český Energetický a průmyslový holding (v pozadí aj s finančníkmi s J&T) sa totiž prenechaním podielu zbaví dlhu v SPP vo výške 59 miliónov eur. Tento dlh teda zostane v štátnej firme aj s ďalším dlhom za 61 miliónov eur. Dlh vznikol zlým rozhodnutím pôvodných privatizérov SPP, ktorí sa príliš spoľahli na dlhodobý kontrakt s Gazpromom. Zastaviť rast dlhu môže štát tým, že zmluvu s Gazpromom zmení (vláda tvrdí, že má od Rusov prísľub), zníži náklady v SPP (napríklad prepúšťaním), zvýši cenu plynu (to vláda odmieta) alebo bude SPP dotovať štát (to vláda nezodpovedala).
Štát musí riziká vysvetliť. Za aký čas a ako štát zadlženú a stratovú firmu oddlží a dostane do zisku? Nedoplatia na obchod daňovníci cez nižšie dividendy zo ziskových dcér SPP (tranzit a distribúcia plynu)? Ako bude štát ako vlastník SPP a zároveň tvorca zákonov garantovať voľnú súťaž na trhu s predajom plynu? Ak bude plyn naďalej lacný (už teraz majú rodiny v SR 10. najlacnejší plyn v Európe), bude lacný aj pre firmy?
Politický rozmer obchodu dáva aj fakt, že bývalý finančník J&T mal zasahovať do vládneho dokumentu týkajúceho sa SPP. V biznise je zásah oboch strán do zmluvy bežný, ale pri obchodoch, kde kupuje štát, ide o chybu. Otázky položené vyššie majú však dôležitejší ekonomický rozmer.