Lenže to, či si pritom budú musieť vymýšľať neexistujúce dôvody, alebo nie, máte vo svojich rukách vy sami.
Aj keby bolo hneď pravdou, že kauzu obsadzovania miest na ministerstve pôdohospodárstva rozpútali obchodné reťazce, pretože sa im nepáčia zámery Ľubomíra Jahnátka, pravdou zostane i to, že práve vďaka nemu samotnému si nikto nemusel nič vymýšľať.
Minister bude zbytočne vykladať o diskreditačnej kampani. Zoznam jeho príbuzných a rodákov, ktorí sa všetci zázračne ocitli na jeho úrade, z neho skrátka robí „komjatickú spojku“. Nič proti Komjaticiam ani proti ľuďom, ktorí odtiaľ pochádzajú. Je však čisto na smiech, keď sa k práci na ministerstve dostali v interných súťažiach, v ktorých boli jedinými uchádzačmi. A minister sa chce tváriť, že ide o náhodu, o ktorej ani on sám nevedel.
Nejde o súkromnú firmu a Jahnátek by sa v tomto už mal naučiť rozlišovať, pretože podľa niektorých jeho vyjadrení sa zdá, že sa to dosiaľ nenaučil. Zopakujme: nejde o súkromnú firmu, ale o štátnu inštitúciu.
Nikde nie je napísané, že na nejakom ministerstve nemôžu prijať žiadneho ministrovho príbuzného či dokonca človeka pochádzajúceho z rovnakého mesta alebo obce. Keďže však ide o štátnu inštitúciu a verejné peniaze, žiada sa skrátka určitý postup a určitá úradná „fazóna“. Súťaž s jedným uchádzačom, navyše taká, že o nej za múrmi ministerstva nik nemôže ani tušiť, to je fazóna ako vystrihnutá z Jozefa Gregora Tajovského.
Podľa Jahnátka bolo všetko v súlade so zákonom (kedy u nás nebolo?!). Akurát, že ide o zákon, ktorý bol o možnosť takéhoto fraškovitého interného výberového konania doplnený za prvej vlády Roberta Fica. Čiže za vlády, ktorej členom bol aj Jahnátek. Inými slovami, ak sa dnes odvoláva na zákon, odvoláva sa na niečo, čo mal sám možnosť ovplyvniť.
Nerobíme si ilúzie. Na ministerstvách a iných štátnych úradoch našli naši politici vždy nejaké miesta aj pre svojich príbuzných, kamarátov, rodákov, klientov, sponzorov, milenky a milencov… Vyberte si. Jahnátek je len pokračovateľom v dlhej tradícii. Výnimočným ho môže robiť azda iba neschopnosť nejako lepšie to zakamuflovať.
Existuje riešenie? Niektorí sa tvária, že nie – vyhovuje im tvrdiť, že klientelizmus má štát akosi napísaný už v rodnom liste. Iní zasa moralizujú. V skutočnosti by stačilo, keby sme sa vrátili k pôvodným zámerom reformy verejnej správy z prelomu tisícročia. Jasne zadefinovať, čo sú politické a čo odborné funkcie. A od tých druhých raz a navždy odseknúť paprče politických strán.
Ak by sa potom na jednom ministerstve ocitlo hoci aj sto ministrových rodákov, nikto by ho nemohol upodozrievať, že im robí spojku. A jeho rodná obec by si ušetrila posmech.