Daň z príjmu právnických osôb má o jedno percento klesnúť. Nie sú to síce dve percentá, ako to kedysi sľubovali ľudia z ministerstva financií, ale zase nie je to ani nárast. Je to skrátka pokles. Kameňom úrazu je zavedenie takzvanej daňovej licencie, čiže ročného poplatku, ktorý sa má vyberať od ziskových, ale aj stratových firiem.
Ak by sme chceli zarátať aj tento poplatok do „daní“, potom by nám možno naozaj vyšlo, že štát chce de facto daňovú povinnosť firiem ako celku zvýšiť. Lenže to dosť dobre nemôžeme, pretože nič také ako „firmy ako celok“ neexistuje. Ani v realite, ani v zámeroch vládnych financmajstrov. Firma, ktorá vykazuje zisk a platí z neho daň, si bude môcť zo svojej daňovej povinnosti odrátať sumu, ktorú už v tom roku zaplatila ako licenčný poplatok. Firma, ktorá doteraz štátu odvádzala 23-percentnú daň z príjmu, bude teda od budúceho roka odvádzať iba 22-percentnú daň. Nejaký poplatok bude mať pre jej účtovníctvo podobný význam ako povedzme daňové preddavky. Nič viac, nič menej.
Na druhej strane rovnice štát od ziskovej firmy v konečnom dôsledku tiež dostane len tých 22 percent, namiesto doterajších 23 percent. Je to zníženie alebo zvýšenie daní? Opýtajte sa žiakov na prvom stupni základnej školy. Tých ešte našťastie zaujíma oveľa viac aritmetika ako ideológia. Samozrejme, zložitejšie je to s firmami, ktoré zisk nevykazujú. Firma, ktorá zaplatí poplatok, ale nevykáže zisk, nebude platiť daň z príjmu, a teda poplatok si nebude mať od čoho odrátať. Tých sedemsto alebo tisíc eur bude pre ňu čistou stratou.
Ide teda o to, aby licenčný poplatok naozaj nekomplikoval finančnú situáciu napríklad malých a začínajúcich firiem. To sa však dá docieliť rozumne zvolenými kritériami a odstupňovaním výšky poplatku.
Ministerstvo financií žiadnu Ameriku neobjavilo. Podobné opatrenia majú aj inde. Ich zmyslom nie je trestať neúspešné podniky (zopakujme, že tie úspešné si poplatok odpíšu z daní), ale odrádzať firmy od „optimalizácie daní“ tým, že budú rok čo rok účtovne vykazovať nulový zisk. Čo je postup, ktorý sa v niektorých odvetviach u nás stal takým obvyklým, až je niekedy ťažko povedať, čo je výnimkou a čo pravidlom.
Zázračné podnikanie, pri ktorom firma desať rokov vykazuje straty – a veselo si bez akejkoľvek zmeny funguje ďalej, akoby žila z podstaty – je v deviatich prípadoch z desiatich obyčajný podfuk. Apelovať na morálku a kultúru je síce pekné, lenže ak ide o dane, žiaden štát na svete nie je taký hlúpy, aby zostal iba pri apeloch.
Ak niekto nadával na štát, keď sa zvyšovali dane, nemal by naň nadávať i vtedy, keď sa zlepšením ich výberu snaží docieliť stav, v ktorom sa môžu znižovať. To nie je otázka ideológie, ale obyčajnej konzistentnosti v myslení.