Čakal iba na svoju príležitosť. Je dôležité pochopiť, kto a ako mu ju poskytol, ale nestačí to. Dôležité je aj pochopiť, ako je možné Pandorinu skrinku opäť zatvoriť. Kým nebude celkom neskoro. Nič nepovzbudzuje extrémne postoje lepšie ako strach. A náš štát je plný strachu.
Strach z osobného bankrotu. Zo straty obživy a osobnej hrdosti. Strach z toho, že ak sa vám čosi stane, neštekne po vás ani pes… Na takéto strachy brnká dlhodobo všeobecne prijímaná ideológia, podľa ktorej keď spadnete do existenčných problémov, môžete si za ne najsamprv vy sami. Na rovnaké strachy brnkajú aj extrémisti. Ich návod zasa znie: ak máte problém, obviňte z neho svojich susedov alebo nejakého skrytého, zákerného a mocného nepriateľa.
Zdanlivo sú to opačné póly, lenže extrém a štandard sa u nás povážlivo dopĺňajú. Spomeňme snahy presunúť sociálnu politiku v jej „rómskej časti“ na ministerstvo vnútra. Paušálne nálepkovanie celej vrstvy ako „neprispôsobivých“. Protieurópsku rétoriku, podľa ktorej je Slovensko obeťou sprisahania proti „kresťanským hodnotám“.
Extrém však spoluprácu so štandardom nepotrebuje. Darom z nebies bol preň spis Gorila. Videli sme, ako sa z protestov Gorila postupne vynárala Godzila nenávisti a násilia. Ako sa ich zmocnili šíritelia konšpiračných teórií a myšlienkových odpadkov, ktorými ľudí ohlupujú rôzne „nezávislé“ internetové stránky, médiá a organizácie.
Sám „vodca“ hovorí len málo o riešeniach problémov. Pochopiteľne: ak by dal otvorený priechod svojim túžbam, mal by problémy dokonca ešte aj pri biednom stave našej justície. A tak len insitne vajatá. Zato sa rád šíri napríklad o „politických potkanoch“, ktorí sú vraj na Slovensku v službách „Nového svetového poriadku“, chcú rozbiť tradičnú rodinu a zapredať nás „cudzej“ Európskej únii.
Na mysli má, samozrejme, štandardnú politickú scénu, ľudskoprávne organizácie a všetko, čo zaváňa otvorenosťou k svetu a vo svete.
Sebauspokojenie politikov, s akým podcenili nebezpečenstvo a do poslednej chvíle volieb do VÚC hrali svoje obvyklé stranícke hry, bolo len posledným z celého radu zlyhaní. Keď sa dnes bijú do pŕs, ako Kotlebu nepustia medzi seba, sú už len smiešni. On ich pozvánku nechce a ani nepotrebuje. Keď sa navzájom odušu obviňujú za Kotlebov úspech, iba ukazujú, že sú ešte stále v zajatí tých prostoduchých hier.
Tvrdiť dnes, že za Kotlebovým úspechom je neriešenie „rómskeho problému“, znamená otvorene pritakať tomu, čo tvrdia aj fašisti. Jediným spôsobom, ako zavrieť Pandorinu skrinku, je bojovať proti strachu, ktorý ovláda nezanedbateľnú časť našich spoluobčanov. Odhaľovať lži tých, čo šíria iracionálne konšpiračné teórie a bludy. Odstraňovať podmienky, ktoré vedú k opodstatnenému strachu ľudí o svoju existenciu.
A nedovoliť už štandardným politikom a stranám, aby sa beztrestne priživovali na extrémistickej agende.