To, čo sa stalo, je vážne. Ten krik by nás len nemal odvádzať od podstaty.
Štatistický úrad v čase volieb registroval na Slovensku 4 milióny 463-tisíc oprávnených voličov. V prvom kole, ktoré sa ešte týkalo všetkých, k voľbám neprišli 3 milióny 565-tisíc z nich. V druhom kole, ktoré sa týkalo už len 2 miliónov 771-tisíc voličov, zostali doma 2 milióny 292-tisíc.
Čo dodať? To nie sú voľby do europarlamentu, pri ktorých by sa ešte azda dalo mudrovať o tom, že európske inštitúcie sú pre našincov stále vzdialené a odťažité od každodennej reality. Reč je o voľbách do našich vlastných krajov, na ktorých sa tým či oným spôsobom zúčastnila celá známa politická zostava z Národnej rady i mimo nej. Ako je možné vysvetliť obrovský nezáujem ľudí o takéto rozhodovanie?
Vyjadrené v percentách získaných hlasov Marian Kotleba by sa stal županom všade okrem Bratislavského, Trnavského a Nitrianskeho kraja. V absolútnych počtoch by vyhral úplne všade – iba v Bratislave by mu na Pavla Freša chýbali nejaké tri tisícky… Môžeme hovoriť o tom, akú slabučkú legitimitu majú pri biednej účasti voličov všetci zvolení predsedovia samosprávnych krajov. No z tohto súboru slabých má extrémista ešte vždy jeden z najsilnejších mandátov. Voliči na celom Slovensku, nielen v Banskej Bystrici, sa demonštratívne odvrátili chrbtom od parlamentnej politiky. Nepohli nimi retušované tváre z bilbordov infantilne hlásajúce, že na to vraj „majú nos“, alebo tvrdiace, že v prípade svojho zvolenia zrušia schránkové firmy. K väčšej účasti ich nevyburcovali ani mítingy predsedov strán.
Ani líder najsilnejšej strany v štáte, ktorý sa tvári, že to, čo sa stalo v Bystrici, sa ho netýka. Pravdaže týka. Už len preto, lebo sa to stalo za jeho vlády a nie za vlády kohokoľvek iného. Aj preto, lebo on sám zjavne hrubo podcenil situáciu, keď namiesto Banskej Bystrice chodil kortešovať tam, kde mal jeho kandidát víťazstvo beztak vo vrecku.
Predsedov ostatných strán, ktorí sa snažia víťazstvo extrémistu hodiť pre zmenu na Smer, škoda spomínať. Sancta simplicitas. Výsledky volieb ukazujú, že ak bola kampaň Smeru trestuhodnou stávkou na istotu, potom sa kampaň ich strán skončila úplným fiaskom.
Ľudia neveria demokratickým stranám, že chcú naozaj niečo zmeniť k lepšiemu. Iba parlamentné voľby ich ešte vždy dokážu ako-tak vyhecovať, aby dali svoje hlasy svojim klubom. Lenže dokedy? Voľby do VÚC ukázali dokedy. Dovtedy, kým sa nezjaví niekto, kto v ľuďoch opäť vyvolá politickú vášeň. Prísľub zmeny, akokoľvek deštruktívnej a zlej. Keď sa apatia zmieša s volaním po hocijakej zmene, potom už demokracii nepomôžu ani tie najdrahšie PR agentúry.
Problém extrémizmu sa preto neobmedzuje na počet Kotlebových voličov. Jeho súčasťou je aj tých tri a pol milióna ľudí, ktorých politici nepresvedčili, že má zmysel ísť voliť.