V porovnaní s predchádzajúcimi ozbrojenými konfliktami to bola naozaj Veľká vojna, ako ju vtedy označovali. Veď len zo Slovenska priamo v zákopoch zahynulo 70-tisíc mužov. Podľa niektorých historikov sa skončila až na jeseň 1945, lebo ani po roku 1918 sa nevyriešili príčiny, pre ktoré vznikla. Naopak, 20-ročné intermezzo s tvrdými hospodárskymi krízami a nástupom krvavých diktatúr tieto problémy iba vyostrilo.
Ani porážka nacistického Nemecka a militaristického Japonska nezabezpečila vytúžený mier. Druhú svetovú vystriedala studená vojna, ale aj tá bývala niekedy až smrteľne horúca. Ukázalo sa, že ani pád Berlínskeho múru a rozpad sovietskej ríše nepriniesol Európe novodobý Pax Romana. Zbrane rinčali nie až tak ďaleko od našich hraníc.
Dnes bojové línie nie sú jednoznačne vytýčené frontami ako za Veľkej vojny, no o to je to zákernejšie. Ozbrojení chlapi už zväčša nestoja zoči-voči, boje sa zvádzajú v tyle nepriateľa, nastraženými náložami uprostred nič netušiacich civilných obyvateľov na železničných staniciach, trhoch, v mešitách, kostoloch, dokonca aj medzi deťmi v školách…
Bolo by úžasné, keby Valné zhromaždenie OSN mohlo 28. júla 2014 vyhlásiť: „Skončilo sa storočie vojen!“ Nestane sa to. Škoda, že na svete žije toľko agresívnych dobrodruhov a tak málo mierumilovných rojkov.