Čo sa potom ešte dá o nás usudzovať na základe toho, ako sa staráme o svoje vlastné „mláďatá“? Tie nie sú len súčasťou skupiny najslabších. Sú aj našou vlastnou budúcnosťou.
Videné týmto pohľadom, naša spoločnosť sa správa, akoby sa nielenže nechcela zlepšovať, ale správa sa, akoby ani nechcela prežiť.
Ak sa vám zdajú takéto závery prisilné v súvislosti s niečím na pohľad takým banálnym, ako je bezpečnosť našich detí na cestách do školy a zo školy, zamyslite sa so seriálom Pravdy na túto tému.
Medzi každoročné politické témy s najvyššou prioritou patrí výstavba infraštruktúry. Každá naša vláda je posudzovaná aj podľa kilometrov diaľnic, ktoré sa za jej panovania postavia. Skúma sa, kto ich postavil a za koľko, politici sa hádajú, či nebolo možné postaviť viac a lacnejšie. Hovorí sa o významne infraštruktúry pre regióny, pretože po diaľniciach a rýchlostných komunikáciách prichádza biznis. V mestách nadávame na to, aké rozbité sú naše cesty a ako je ich málo, pretože sa tvoria kolóny a zápchy. Vo svete, ktorý rozsekal čas na minúty a sekundy, sme všetci otrokmi rýchlosti.
Kde je v tejto večne sa rozrastajúcej pavučine miesto pre naše deti? V systéme, v ktorom sú ľudia len palivom do ekonomickej mašiny, sú deti len príťažou pre jednotlivca v jeho snahe o ekonomickú užitočnosť. Rovnako sú deti príťažou aj pre samotnú ekonomickú mašinu.
Každá montážna hala, každý hypermarket a každé nové bizniscentrum si takmer automaticky zaslúžia vlastné parkovisko či podzemnú garáž, presmerovanie hromadnej dopravy, vznik nových spojov, preloženie autobusových zastávok alebo rovno výstavbu novej cesty.
Škola, ten ekonomicky naskrz pochybný vynález, si možno zaslúži namaľovanie novej zebry naprieč priľahlou cestou. Nehovoriac o tom, koľko zebier bolo namaľovaných a koľko semaforov nainštalovaných až po tom, čo si ich „zaslúžili“ deti svojimi zraneniami.
Nesúlad priorít bije do očí. Pokrok hľadáme na cestných mapách a civilizácia sa pre nás končí tam, kde sa nedostaneme rýchlo a plynule. Na bezpečnosť detí – ktoré nie sú účastníkmi toho pokroku – sa dostane až vtedy, keď zvýšia nejaké peniaze, keď si obec vezme pôžičku…
Morálna kritika, volajúca po hustejších kontrolách a prísnejších pravidlách, je v jednotlivých prípadoch oprávnená, lenže tento defekt má celospoločenský charakter. Prísnejšie policajné kontroly na cestách pri školách, a najmä častejšie ako iba 2. septembra, sú samozrejme žiaduce.
Lenže tie zabezpečia iba to, aby sme si mohli ďalej bezstarostne užívať naše pokrivené priority. Ak by sme chceli zmeniť tie, rýchlo by sme zistili, že to, čo sa začína hoci bezpečnosťou školákov, v skutočnosti siaha oveľa ďalej a týka sa oveľa viac problémov našej spoločnosti.