Súkromné školy sú zväčša spoplatnené, čiže tento princíp nerešpektujú, a preto by ani nemali byť rovnako financované z verejných zdrojov.
Dalo by sa to prirovnať k financovaniu dopravy: štát, resp. obec poskytujú každému verejnú dopravu a ten, kto ju nechce využiť, môže cestovať vo svojom vlastnom aute. Lenže tak, ako by nikomu ani nenapadlo pýtať dotáciu na benzín, nemal by žiadať peniaze na súkromnú školu… Navyše verejné školy plnia aj funkcie, ktoré súkromné školy z princípu plniť nemôžu – sú zriaďované aj v menej obývaných oblastiach ako tzv. malotriedky, pri ktorých sú náklady výrazne vyššie.
Tento princíp je rovnaký na železnici či pri pošte: súkromník dokáže v istých prípadoch fungovať efektívnejšie ako štát, ale za predpokladu, že si vyberie hrozienka z koláča – nik sa nebude „trhať“ o doručovanie pošty v odľahlých obciach a nik v nich nebude chcieť prevádzkovať dopravu. Tak ako sa u nás schyľuje k ústavnej bitke o financovanie súkromných škôl, v Spojených štátoch, kde sú privátne školy financované predovšetkým z poplatkov a z rôznych nadačných zdrojov (a nikoho by ani nenapadlo žiadať pre ne 100 % normatív) sa zasa vedie diskusia, či majú mať vôbec nárok na tzv. školské poukážky.
Nemecko je akýmsi kompromisom: prvé tri – štyri roky musí novozaložená súkromná škola žiť z vlastného a až keď preukáže svoju kvalitu, dostane štátnu subvenciu. No tá ani potom nepresahuje dve tretiny až tri štvrtiny z celkových nákladov.
Súčasný stav, keď súkromné školy na Slovensku dostávajú rovnaký normatív na žiaka ako tie štátne, je teda značne unikátny, a preto by sa mal zmeniť.