V poznaní, kto z kandidátov by bol akým prezidentom, nás to síce nepohýna ani o piaď, na tom však nezáleží. Hlavne, že sa máme o čom baviť.
A že sa teda bavíme… Od skúmania kandidátov prešli niektoré médiá k hĺbkovému skúmaniu známych tvárí, ktoré im vyslovujú svoju podporu. Ako si dovolí ten či onen podporovať kandidáta XY? Veď je to korupcia!
No v prvom rade je to divadlo, vážení. Divadlo, ktoré sa opakuje voľby čo voľby, štát od štátu, strana od strany.
Alebo sme zabudli, ako sa Vladimír Mečiar nechával okiadzať známymi tvárami, ktoré mu mali dodať lesk celonárodného politika? A ako sa potom tento jeho panteón scvrkol na zopár nešťastníkov, ktorých navzájom spájal už len nacionalizmus a túžba po pomste za stratené pozície po novembri 1989 či septembri 1998, a iné známe tváre sa začali ukazovať s Mikulášom Dzurindom? Zabudli sme na raňajky, ktoré Dzurinda usporiadal pre vybraných príslušníkov „elity národa“ rovno na Úrade vlády? Alebo na jeho stretnutia v hoteli Carlton? Tento prvok bol prítomný pri každých parlamentných i prezidentských voľbách, aj medzi nimi.
Celý tento zbytočný huriavk má zrejme aj seriózne vysvetlenie. Nie, nie je ním ficománia časti novinárov, na ktorých sa môže tento kandidát vždy spoľahnúť ako na súčasť svojho volebného štábu – vždy totiž spoľahlivo znásobia efekt aj toho najničotnejšieho z jeho krokov. Serióznym vysvetlením tohto úkazu môže byť naša kolektívna bezradnosť. My totiž nevieme, čo máme vlastne od hlavy štátu očakávať.
Napríklad: má byť prezident politickou protiváhou výkonnej moci? Tak to aspoň dnes tvrdia tí, ktorí si neželajú, aby mala jedna strana v rukách vládu i úrad prezidenta. Spomína sa pritom, koho by ten-ktorý kandidát nikdy nevymenoval za šéfa nejakej inštitúcie a podobne. Znie to dobre, ale iba dovtedy, kým si nespomenieme, že podľa tohto vzorca bol súčasný prezident priam dokonalou protiváhou bývalej vlády. Politikou: „Nepodpíšem, nevymenujem“ bránil systém protiváh tak udatne, až to nakoniec už celkom otvorene fackovalo našu ústavu, zľava-sprava.
No dobre, má byť teda prezident akýmsi spolupracovníkom vlády, ako to tvrdí dnešný kandidát číslo jeden? Hm, z predstavy, ako si prezident a vláda idylicky notujú, vanie minimálne politická zatuchlina (pre niekoho rovno strach). Najmä však otázka: A načo by nám bol potom vôbec nejaký prezident?! Aby mal kto vítať návštevy na letisku a udeľovať medaily? Nie je to trochu pridrahý špás?
Pochopiteľne, nech zvíťazí ten či onen, realita bude vždy zložitejšia ako takéto jednoduché schémy. Problém je, že my sme sa ešte poriadne nedostali ani len k nim.