Obrázok bude kompletný, ak si uvedomíme, že aj najnovšiu ekonómiu niekedy ovplyvňujú staré vojny medzi utópiou dokonalých trhov a realitou ich ustavičného zlyhávania. Inými slovami, ovplyvňuje ju ideológia a politika. Kruh sa uzatvára.
Biznismeni a korporácie si v praxi väčšinou nechcú všímať ani jedno z uvedeného (rovnako ako zamestnanci). Riadia sa vlastnými motívmi, ktoré určujú logiku ich počínania. Alebo jej katastrofálny nedostatok.
Časopis The Economist, ktorý sotva možno podozrievať z nepriateľstva voči biznisu, priliehavo opisuje nálady bankárov a šéfov korporácií na minulotýždňovom stretnutí Svetového ekonomického fóra v Davose.
Na jednej strane bolo vidno starú známu chamtivosť vždy, keď bola reč o krátkodobých vyhliadkach. Spojené štáty sa zotavujú, Čína síce klesá, ale nie natoľko, aby bol dôvod obávať sa „tvrdého pristátia“, eurozóna nehýri optimizmom, ale aspoň sa už nehovorí, že sa ide rozpadnúť… A na druhej strane tí istí ľudia upadali do depresie pri zmienke o dlhodobých vyhliadkach. Technológie prinášajú oživenie, nie však dostatok práce. Problém nezamestnanosti tak zostáva ďalej na stole. No a potom je tu nebývalo nerovnomerné rozdelenie príjmov a majetku. Všetci, nielen v Davose či v The Economist, vedia, že ak sa nožnice roztvoria príliš, prasknú.
Reakcie ľudí, ktorí sa pridlho pozerajú na to, ako biznis namiesto pracovných miest vytvára iba bohatstvo pre svojich majiteľov, sa môžu v jednotlivých krajinách líšiť. Priaznivé však nebudú nikde. Aká má byť správna odpoveď?
Keď trhy nedokážu pre väčšinu ľudí vytvoriť šance na slušný príjem z práce (buď prácu nemajú, alebo majú, ale zle platenú) a zároveň umožňujú vyťahovať neprimerané zisky a benefity pre výraznú menšinu vlastníkov a top manažérov, do hry musí vstúpiť regulácia. Či už opravou pravidiel hry, alebo daňovou politikou s dôrazom na verejné potreby.
S kým sa majú pritom vlády radiť, ak nechcú skĺznuť do lacného populizmu takých opatrení, ktoré sa potom vo výsledku často zvrtnú vo svoj opak? To je tá príslovečná otázka za milión.
Jedno je isté. Sotva pomôže mainstreamová ekonómia neschopná hodnoverne vysvetliť (nieto ešte predvídať) hoci aj poslednú krízu. Sotva pomôžu think-tanky, ktorých úlohou je šíriť ideologické evanjelium svojich donorov. A už vonkoncom nepomôžu banky a korporácie, ktoré sú v prvom rade vinné za excesy, ktoré sa tu majú riešiť.
Smola je, že týmto sme vyčerpali zoznam inštitúcií a myšlienok, ktoré ovládajú dnešný svet. A ktoré nútia vlády, aby pred nimi stáli v hlbokom úklone namiesto toho, aby sa zodpovedali svojim voličom.