Teraz, keď prieskumy dva týždne pred voľbami naznačujú, že za ostatnými zaostáva, začínajú ho potápať. Nič tak nevypovedá o stave slovenskej pravice ako jej nepochopiteľná hlúposť.
Zároveň nič lepšie nevysvetľuje, prečo sa na Slovensku v poslednom čase darí politickým experimentom a novotvarom v rozpätí od antipolitiky cez náboženské tmárstvo až po otvorený fašizmus. Napriek všetkému, čo sa kedy popísalo na adresu Smeru, najväčšie nebezpečenstvo pre liberálnu demokraciu u nás momentálne hrozí sprava. Hlúposť takzvanej štandardnej pravice tomuto nebezpečenstvu otvára dvere dokorán.
Niet pochýb, že kandidatúra Pavla Hrušovského bola odsúdená na neúspech od samého začiatku. Dokonca ešte keď predstavitelia KDH a Mostu-Híd ohlasovali verejnosti, že našli svojho spoločného kandidáta, spoločný kandidát pri tom ani nebol. Čakal na to, ako sa vyjadrí tretí člen Ľudovej platformy, SDKÚ. Strana Pavla Freša je však všetko možné, len nie jednotná aspoň v základných stanoviskách (ukázali to napokon aj minuloročné voľby do VÚC).
V čase, keď prezidentský kandidát Hrušovský od nej čakal na podporu, v SDKÚ ešte stále čakali na deus ex machina v podobe Ivety Radičovej. A keď už nečakali na Radičovú, čakali na vhodnú zámienku, ako sa vyhnúť podpore kohokoľvek, koho by navrhlo KDH. Pochopiteľne. V SDKÚ ešte stále bojujú o „lídra pravice“. Titanic ide ku dnu, ale muzika musí byť…
SDKÚ sa k Hrušovského kandidatúre pridala vtedy, keď už vyčerpala všetky možnosti, ako sa k nej nepridať. Všetkým vrátane Hrušovského však muselo byť jasné, ako môže taká kandidatúra dopadnúť. Nemastný-neslaný kandidát, ktorého neveľmi podporujú aj tí, ktorí ho oficiálne kandidujú. Synergický efekt? Spojením troch strán Ľudovej platformy vzniká niečo, čo má ešte menšiu silu, ako má každá z nich jednotlivo.
Teraz, keď vidieť, že Hrušovský vo voľbách veľa vody nenamúti, vracajú sa v SDKÚ k tomu, čo im ide najlepšie: k boju o „lídra pravice“. A tak horko-ťažko šesťpercentná strana nahlas špekuluje o tom, že bolo chybou postaviť päťpercentného kandidáta. Dva týždne pred voľbami. A to ešte i do svojho volebného sloganu vložia slovo Smer – asi aby bolo už úplne všetkým jasné, že tu vôbec nejde o nich a o ich politiku…
Ak chce niekto vedieť, prečo sa do politiky u nás v poslednom čase úspešne dostávajú iracionálne politické projekty, nemôže obísť otázku, aký priestor obsadzujú. Tlačia sa do priestoru, ktorý im vyprázdňujú strany takzvanej štandardnej pravice svojou neschopnosťou nájsť spoločný program, dohodnúť sa na ňom a dohody potom aj dodržiavať.
Prezidentské voľby 2014 mali byť pre pravicu skúškou na tie parlamentné v roku 2016. Ak by to tak malo byť naozaj, potom Pánbožko nám pomáhaj.