Každý z kandidátov, úmerne svojim finančným a politickým možnostiam, si totiž robí kampaň, odkedy oznámil svoj úmysel kandidovať. Nešťastníci sú tí, čo si myslia, že stačí, keď sa zaregistrujú v poslednej chvíli. Na to treba byť Milanom Kňažkom, aby si niekto mohol dovoliť dva týždne pred voľbami jednoduchý plagát s nápisom „Všetko o mne viete“ a spoliehať sa na svoje výkony počas predvolebných debát.
Ono niežeby plagáty ako také nezaberali. Na opačnom póle ako Kňažko je v tomto Andrej Kiska, ktorý si robí kampaň už vyše roka a ktorý kade-tade po Slovensku nasekal toľko bilbordov so svojou tvárou, že sa o ňom už musí snívať aj jeho nevoličom. No Kiska asi vedel, čo robí, pretože oproti bezkonkurenčnému diskutérovi Kňažkovi sú práve tie jeho výkony v debatách… No, slušne povedzme, že nie presvedčivé. A nie je to len Kňažkovou hereckou profesionalitou. Na to, aby v debate človek zaujal, musí mať totiž v prvom rade čo povedať.
O Robertovi Ficovi sa v tomto ohľade hovorí ešte dlhšie ako o Kiskovi. Zbytočne po celý ten čas rozprával, že voľby sú ešte ďaleko a ešte nevie, či do toho pôjde. Parlamentná opozícia, ktorá nebola schopná dohodnúť sa na vlastnom kandidátovi, robila premiérovi kampaň aj za neho. On sám už k takejto (anti)kampani môže pridať iba výjazdy za svojimi voličmi, ktorých za ten čas stihol patrične nabudiť.
Celé to dlhodobé hypnotizovanie verejnosti v duchu, „musíme nájsť niekoho extrašpeciálneho, kto by sa vo voľbách mohol úspešne postaviť Ficovi“, vyústilo do nájdenia – Pavla Hrušovského. Pričom tam, kde sa Hrušovský nesťahoval ku dnu sám svojou nemastnou-neslanou kampaňou (jemu by možno človek fakt aj uveril, že sa obetoval), tam ho sťahujú jeho verní spojenci z parlamentnej pravice. Tí začali nahlas uvažovať, komu dajú svoju podporu po neúspechu Hrušovského ešte skôr, ako sa vôbec začala oficiálna kampaň pred prvým kolom…
Dlhú kampaň má i Radoslav Procházka, ktorý začal o svojej prezidentskej kandidatúre hovoriť už krátko po tom, čo opustil KDH. Čím dlhšie však jeho kampaň trvá, tým viac vyprcháva účinok jeho mladého veku (na čo v kampani stavil predovšetkým), a tým viac spod moderného, „akčného“ imidžu presvitá jeho obyčajné kádehácke tričko.
Summa summarum, to, čo sa u nás nazýva predvolebnou kampaňou, prináša voličom iba jednu výhodu: častejšie diskusie kandidátov. V nich sa môže napríklad ešte raz explicitne ukázať, kto z nich nemá naozaj ani potuchy o tom, čo sa vlastne od prezidenta Slovenskej republiky očakáva. Je to určite užitočnejšie, ako prostoduché reklamné spoty. Je to však veľmi málo na to, aby sme si nahovárali, že kampaň sa začala minulý týždeň. Kampaň trvá oveľa dlhšie a momentálne iba vrcholí.