Na ministerstve dávajú najavo, že azda vedia, kde je v našom súdnictve príslovečný sever aj bez toho, aby o tejto téme viedli obdeň plamenné reči na tlačovkách. Nejde pritom o imidž ministra, ten je tu celkom druhoradý.
Keď Borec verejne ukazuje, že si predstavuje justíciu aj bez Harabina na čele Najvyššieho súdu, vysiela signál predovšetkým smerom k sudcom. Konkrétne k tej ich časti, ktorá si myslí, že rozhodujúcou kvalifikáciou na najvyššie posty v súdnictve by malo byť nie to, kto ako úspešne lobuje za sudcovské pôžitky, ale celkom iné danosti. Odborné i ľudské.
Keďže ministerstvo prestáva pôsobiť ako úrad, v ktorom buď rituálne zapichujú špendlíky do bábky predstavujúcej šéfa Najvyššieho súdu, alebo ho naopak podporujú, aj keby v súdnictve nemal zostať kameň na kameni, možno sa konečne dozvieme, koľko takých sudcov u nás vlastne je.
Faktom je, že aj sudcovia sú len ľudia a nie každý má nervy, energiu a možnosti pustiť sa do boja s reálne najmocnejším človekom celého rezortu (minister to nie je ani náhodou). Druhým, nemenej dôležitým faktom však je, že okrem tej menšiny, ktorá sa do takého boja predsa len pustila, poskytuje naše súdnictvo oku laickej verejnosti už iba nevábny dojem jednoliatej masy, ktorá kladie svoje štrnáste platy a iné pôžitky nad spravodlivosť a právny štát.
Ak sa má ten dojem ukázať ako nie celkom oprávnený, je najvyšší čas, aby o sebe začali dávať najavo aj tí možno menej odvážni, zato však rozumní sudcovia, ktorým leží kvalita justície na srdci. Dôležité je, aby začali konečne nahlas diskutovať o svojom rezorte, namiesto toho, aby sa delili podľa toho, kto za kým stojí a kto koho podporuje. Nehovoriac už o v právnom štáte neprijateľnom delení sudcov na „opozičných:“ a „provládnych“. Aj také sme už počuli…
Keby už Borecove aktivity nemali pomôcť ničomu inému, toto samo osebe môže byť malou revolúciou. Bez sudcov môže byť akákoľvek reforma súdnictva iba zhora nariadenou akciou, ktorá v rezorte opäť vytvorí atmosféru víťazov a porazených.
V neposlednom rade, bez verejného hlasu sudcov si niektorí členovia Súdnej rady môžu naďalej namýšľať, že sú generálmi sediacimi vo vrchnom štábe a zapichujúcimi vlajočky do situačnej mapy. Bez ohľadu na to, koho napokon v máji zvolia, mali by si byť vedomí, že sudcovia nie sú pešiaci, ktorých povinnosťou je počúvať ich rozkazy a mlčať. Až potom si toho bude musieť byť vedomý aj ten, koho zvolia.
Takže ako je to: „opäť alebo už nie“? Nie, radšej naozaj už nie.