Investičné stimuly poskytované súkromným spoločnostiam deformujú ekonomické prostredie. Vytvárajú nerovné štartovacie podmienky. Každý milión, ktorý má napríklad niekto odpustený na daniach, musia zaplatiť ostatní: tí, čo tvrdia, že ak majú byť úľavy takým úspešným nástrojom na povzbudenie podnikania, štát by ich mal poskytnúť všetkým v podobe zníženia firemných daní, majú v takom prípade bod vo svoj prospech.
Alebo naopak: ak je štát v takej situácii, že si nižšiu sadzbu dane pre všetkých nemôže dovoliť, prečo potom vybraným firmám dovoľuje, aby z tejto pasce unikli?
Tu prichádza na rad skúmanie konkrétnych prípadov. Nemusí ísť rovno o korupciu. Celkom „postačí“, ak sa stimulov zmocnia subjekty, ktoré napríklad svoj projekt postavia na mieru podľa predpisov, ktoré vyžaduje tá-ktorá vláda, namiesto toho, aby ho postavili na mieru podľa reality vlastného podnikania.
V praxi potom možno vidieť firmy, ktoré po vypršaní investičných stimulov stoja v podstate pred bankrotom, pretože projekt bol od začiatku ekonomicky málo reálny. Alebo stoja pred úradovňou príslušného ministra, ktorého vydierajú, že ak nedostanú ďalšie stimuly, zbalia sa a odídu preč. Oboje poznáme.
Tu však prichádza jedno veľké lenže. Ak by nezamestnanosť na Slovensku bola napríklad sedempercentná a nie štrnásťpercentná, teória by mala prevahu. Prevahu by mala aj vtedy, keby sme sa pre celkovo zdeformovaný globálny trh nemuseli pretekať s inými v tom, kto bude lacný, lacnejší, najlacnejší.
Vtedy, keby sme sa ešte i v roku 2014 napríklad nemuseli celkom seriózne zaoberať otázkou plynulého diaľničného prepojenia západu a východu nášho rozlohou naozaj maličkého štátika. Nehovoriac o zdevastovanej či celkom absentujúcej infraštruktúre v regiónoch, ktoré by ju, už len vzhľadom na tú nezamestnanosť, potrebovali predovšetkým.
Argumenty proti stimulom by víťazili aj vtedy, keby naše hospodárstvo vykazovalo schopnosť riešiť chronickú nezamestnanosť vlastnými silami v čase aspoň kratšom, ako je jedna dekáda.
Je teda jasné, kto má v dnešnej argumentácii prevahu: tí, čo sú za stimuly a tí, čo ich udeľujú. Z čoho však nesmie vyplývať, že konkrétne prípady majú zostať nepovšimnuté.
Ak väčší objem stimulov doteraz smeroval na západ republiky, teda tam, kde ich relatívne menej treba, ak náklady na jedno vytvorené pracovné miesto kolíšu od pár desiatok do niekoľko stoviek tisíc eur (aj také prípady už boli), je jasné, že i keď sa každá vláda tvári, že v tom má celkom jasno, jasno v stimuloch veľmi nie je. A to si zaslúži našu stálu pozornosť bez ohľadu na to, či užitočnosť stimulov uznávame, alebo nie.