Nech už nastúpi k moci tá či oná vláda, každý minister spravodlivosti svoje funkčné obdobie začína deklaráciami o nevyhnutných zmenách v súdnictve. Lenže to zväčša postáva na mieste, ak nie sme pri vymáhaní spravodlivosti na tom dokonca ešte horšie a horšie.
Nejde o subjektívne vnímanie, ale o opakované konštatovanie európskych inštitúcií. Ku kvalite práce sudcov neprispieva ani to, že medzi nimi prekvitá rodinkárstvo a kamarátšafty. Ako ukázali najnovšie prípady na dvoch okresných súdoch, prejavuje sa to už v takom „detaile“, ako sú konkurzy. Členovia výberových komisií rozhodli v prospech svojich úradníkov či príbuzných, hoci predtým inde pohoreli. Ako to asi vyzerá na ďalších desiatkach súdov prvej inštancie?
Sudcovia sa pri každej kritike odvolávajú na nezávislosť svojho stavu. Dobre, ale čo s nimi, keď si už roky sami nevedia urobiť poriadok? Ani exekutíva a parlament však nie sú bez viny – a bez legislatívnych nástrojov. Súčasný šéf rezortu prijal opatrenia, ktorými sa síce konkurzy sprehľadnili, no súčasne preniesol ťažisko z nepochybne objektívnejších písomných testov na ústne pohovory.
Pri nich sa ľahšie prižmurujú oči. Najmä ak patria blízkej príbuznej. Zreformovať súdnictvo je beh na dlhé trate. Ak na ňom bude štát zbytočne zastavovať či robiť otáčky späť, tak sa zásadnej nápravy justície tak skoro nedočkáme.