Je totiž až príliš ľahké tvrdiť, že za nezáujem ľudí o voľby, nárast extrémizmu, víťazné ťaženie „antipolitiky“, skrátka za všetko, čo nás znepokojuje, môžu práve títo politici a takmer nikto iný. Potom však títo politici otvoria ústa a človek má odrazu problém s tým, aby sa udržal a nezačal im rovno nadávať.
Čo povedať, keď si napríklad šéf SDKÚ, ktorý k eurovoľbám prilákal asi toľko voličov, ako je obyvateľov väčšieho sídliska, pochvaľuje, že je to vraj dôkaz úspešnosti jeho vedenia strany? Alebo keď predseda KDH tvrdí, že tých závratných 74-tisíc hlasov je dôkazom, že ľudia oceňujú ich „riešenia na podporu zamestnanosti a silnej rodiny“?
Aspoň, že potentáti Smeru sa nechvália. Pochopiteľne. Ako jediní neobhájili svoj počet mandátov v Európskom parlamente, navyše, čím iným ako fiaskom je to, keď sa vládnej strane ukáže len asi desať percent jej voličov z posledných parlamentných volieb? Udovi Voigtovi z nemeckej neonacistickej NPD stačilo na zisk kresla v europarlamente o čosi viac ako 300-tisíc hlasov. Máme šťastie. Na päťmiliónovom Slovensku sa v sobotu nazbieralo asi o 200-tisíc hlasov viac. Dodajme len, že pre všetkých politikov dohromady.
Naozaj by bolo príliš jednoduché vyhlásiť, že za naše európske fiasko môžu výlučne politici z tradičných strán. Ich neschopnosť pozrieť sa pravde do očí je však poburujúca. Nerobme si ktovie aké ilúzie, že by z tej plejády „netradičných“ strán a hnutí, nehovoriac o extrémistoch, nebodaj mala vzísť nejaká zásadne lepšia politická kultúra.
Faktom však zostáva, že „tradičná“ scéna, alebo aspoň jej veľká časť, začína pripomínať čeliadku, ktorá si natoľko zvykla, že má monopol na výklad sveta, až si nestihla všimnúť, že jej výklad už pomaly nikoho nezaujíma. Takýto monopol by však nemohol existovať aj bez spoluvinníkov z radu médií.
Ak niekto vážne verí tomu, že rôzne „alternatívne“, konšpiratívne teórie a extrémizmus šíriace médiá, fungujúce bez základných profesionálnych pravidiel či návykov, prinášajú nejaký presný obraz sveta, v ktorom žijeme, má našu úprimnú sústrasť.
Je však pravda, že podobne, ako sa to má s politikou a „antipolitikou“, úspech týchto médií čosi vypovedá o médiách „tradičných“. Odráža bohorovnosť tých, ktorí majú tradície aj profesionálne zázemie – stratili však pokoru k realite. Tiež si príliš zvykli na svoj monopol na výklad sveta.
Fiasko s eurovoľbami sa isto nedá zúžiť iba na tieto príčiny. Lenže čo iné sa dá čakať, keď sa politici riadia heslom: „Nezáleží, koľko ľudí nám verí, hlavné je, že sme tam, kde sme“, a keď sa mnohé médiá akurát vybíjajú na povrchných „pikoškách“ z Európy? Alebo sa namiesto informovania ľudí venujú skôr výberu celebritiek, čo majú svojou fyzickou atraktivitou odvádzať pozornosť diváka od chudobného obsahu správ, ktoré čítajú?