Nuž reči sa hovoria, politický chlieb sa je. Pravda je taká, že ústava je práve tak „trhacia“ ako ktorýkoľvek iný zákon v našom štáte. Stačí iba, aby boli splnené dve podmienky. Po prvé, aby niekto chcel niečo zmeniť, a po druhé, aby mal na to aj dostatočnú hlasovaciu silu v parlamente.
Tá prvá podmienka je, pravdaže, splnená permanentne. Niet okamihu, keď by nejaká politická sila nemala chuť čosi prepisovať v ústave v mene svojich vlastných záujmov. Horšie to už býva s tou hlasovacou silou (teda horšie pre politikov; pre ústavu a občanov je to skôr lepšie). Od rokov 1998–1999 sa totiž prakticky ani na okamih v parlamente ústavná väčšina nesformovala.
Až teraz, keď sa kresťanským demokratom načrtla šanca „vojsť do dejín“ jedným nič neriešiacim, zato však skrz-naskrz ideologickým ustanovením, zatiaľ čo sociálnym demokratom sa načrtla šanca pestovať si strategických spojencov pre prípady núdze vo voľbách. Či už v tých nedávnych prezidentských, alebo hoci v budúcich parlamentných.
Áno, presne také jednoduché to je. Človek nemusí mať ani vysokú školu, ani maturitu, čiže podľa kritérií toho istého tandemu Smer – KDH nemusí byť dokonca ani starostom, aby previdel cez fasádu politických dejov až do ich ordinárneho vnútra.
Aj celkom ordinárne politické spojenectvá však prinášajú reálne a často dlhodobé dôsledky. Tie samy osebe nemusia byť ani vyslovene zlé či hlúpe, ako je tá „ústavná definícia manželstva“. Reforma súdnictva, ktorá je dôležitejšou súčasťou celého toho cirkusu, je napríklad niečo, čo môže u nás konečne odštartovať dávno potrebné a vítané zmeny. Bez ohľadu na to, kto, kedy, za akých podmienok a prečo sa k nej vlastne odhodlal. Napokon o jej potrebnosti sme už neraz hovorili a isto ešte hovoriť budeme.
Jej autori by si však mali čím skôr pripomenúť všetky tie reči o odborných diskusiách. Zdá sa totiž, že čím sú zmeny v súdnictve bližšie k svojej finálnej podobe, tým chaotickejší pohľad poskytujú. Dá sa ešte pochopiť, keď Smer a KDH odbili širokospektrálnu politickú diskusiu tým, že spektrum zúžili na svoje dve strany. Nie je to správne, ale je to reálne: v politike „širokospektrálne“ diskutujú vždy iba tí, ktorí si myslia, že sa aj môžu na niečom dohodnúť. Ťažko však pochopiť smršť pozmeňovacích návrhov, ktoré doslova z večera na ráno vždy nanovo prekresľujú mapu chystaných zmien tak, že sa v nej už nemôžu vyznať ani jej pôvodní autori.
Ak sa už otvára ústava či dôležité zákony, politici sú povinní snažiť sa o také zmeny, ktoré sa krátko nato neukážu ako nedorobené, chaotické alebo neúčinné. Šanca urobiť konečne niečo s naším súdnictvom „z gruntu“ sa nemusí tak ľahko zopakovať. Žiaľ, ani šanca odstrániť z ústavy jeden hlúpy paragraf o „manželstve“…